Saint Anne´s Church

*To bol on, konečne sa cítil ako sám sebou, ten pocit, že má moc nad niečím životom, že v rukách len tak zviera jeho telo a stačí malý pohyb, aby ho toho zbavil, stačí malý pohyb, aby mu ho zobral, aby mal na rukách ďalšiu krv, v ktorej sa tak vyžíval, ktorá ho tak fascinovala. Chcel to robiť, potreboval to robiť, brať niečie životy, ubližovať ľuďom, počuť ich kričať, vidieť strach v ich očiach, zúfalé výdychy a ich telo, ktoré sa trasie, ako strašne od neho čakajú nejaké zľutovanie. Rovnako ako jeho súrodenci, čakali, čakali, že sa nad nimi zľutuje, žeby im to vlastný brat, vlastná krv nikdy neurobila, ale prepočítali sa. Tak strašne sa o ňom mýlili, tak strašne ho podceňovali len pretože nemal vlastnú moc, lenže on im to spočítal a zobral im to najcennejšie, čo mali, nie moc, ale ich bytie. A nepotreboval sa na to narodiť s mágiou, dokázal niekomu ublížiť aj bez nej, to už snáď dávno dokázal. A presne to bola vec, ktorú teraz cítil z chlapca, ktorého držal, bol to strach, zmätenie, nevedel, čo sa deje, ale cítil, že to nie je nič dobré. Akoby aj mohol, keď mu prakticky vtrhol do domu, miesta, kde sa snáď cítil najbezpečnejšie? Bolo to tak strašne naivné, myslieť si, že vás ochráni niekoľko stien z betónu, pokiaľ pôjdete k dverám a otvoríte ich. Vonku je tma, nikto vás nevidí, nikto sa na vás nepozerá a kvapky dažďa udierajúce do všetkého, čo im pretne dráhu prehlušia aj ten najvýraznejší krik. Bol to deň ako stvorený pre niečiu smrť a rozhodne to nebude tá jeho. Jeho ruky boli však práve teraz tak ťažké, jeho stisk malátny, no stále sa snažil zostať silným, pevným, netúžil však po ničom inom ako ich zložiť, zaprieť sa o niečo, nakoľko stáť bolo stále a stále namáhavejšie. Nebolo v jeho povahe však uhnúť, nie pokiaľ nedostane to, čo chce, po čo sem dnes prišiel, prečo si dal aj keď tú radostnú námahu, doslova mohol cítiť ako sa mu pot šíri všade po tele, na chrbte pod rozopnutým kabátom, ktorý mal ešte vonku z dažďa celkom premočený. Steká mu pomaly po poblednutej tvári, ktorá priam kričí po tom, že s ním nie je niečo v poriadku a Davina mohla len hádať, čo, on si však bol istý, že na to rýchlo prišla. Zatiaľ, čo ona cítila len strach o svojho priateľa a stále prekvitajúcu nenávisť k nemu, on necítil vôbec nič. Chcel sa len čím skôr zbaviť kúzla, ktoré naňho vložila a zase sa cítiť v pohode, mal už plné zuby podobných stavov, mal už plné zuby toho, cítiť sa stále mimo, oslabnutý, občas sa sťažka vôbec pohnúť. A tiež v istej časti svojho vnútra cítil zlosť, neodstrániteľnú, jasnú, číročistú zlosť, ak by to teraz bolo v jeho možnostiach, Davina by bola už dávno mŕtva, vlastne v momente, keď sa proti nemu rozhodla vystúpiť, spočítal by jej to aj s úrokmi, mala šťastie, že teraz preňho bola omnoho dôležitejšie nažive ako opačne, pretože on by našiel cestu...A akonáhle to kúzlo odstráni, no povedzme, že si to s ňou raz vyrovná, zabije ju mocou svojho otca, možno mu k tomu dopomôže aj jej vlastná, áno, rozhodne by to bola veľká irónia, ak by zomrela svojou vlastnou a práve jedinou zbraňou, bez ktorej by bola úplne bezmocná, on sa naopak bez moci narodil, zabil by ju pokojne jednou rukou, stačilo by jedno slovo, jeden náznak a možno ani ten nie. Bola preňho len zmijou, prekážkou predtým, čo chcel a on prekážky odstraňoval. Vlastne, ak by mal tú možnosť, najskôr by ju namiesto smrti poslal do väzenského sveta, každý by si to mal raz vyskúšať, možno by prišla na omnoho rozumnejšie myšlienky, ako hlúposť, ktorú spravila, keď sa proti nemu rozhodla vykročiť. Jednou rukou pevne zviera Timovo plece, chlapca, ktorý bol len bábkou v jeho vlastných spároch, nástroj, ktorým teraz narábal, aby dosiahol svojho. Mohol zomrieť aj práve v tejto sekunde a nič by to neznamenalo, nič by to nezmenilo, akurát by Davina bola možno ešte menej ochotnejšie odčiniť, čo sama spôsobila, ale on by našiel nejakú cestu. A nebolo to tak, žeby sa až tak veľmi spoliehal na Tima, už ju z časti poznal, dokázala by zabiť, ale nechcela zabiť jeho, nechcela by byť ako on, mať krv psychopata, ktorý zabil vlastnú rodinu na tých svojich, práve preto to kúzlo zruší, bol si tým skoro istý. Tim bol poistkou, ktorá ju sem mala dostať, ktorá jej mala ukázať, ako veľmi náhlivé to je.  Vlastne to vedel od momentu, čo prešla cez dvere kostola, až po moment, kedy sa zastavila niekoľko metrov od oltára, na ktorom stáli. Kaiova druhá ruka nespočívala nikde inde, ako pri jeho krku zvierajúc rukoväť noža, ktorý sa mu doslova zarýva do kože, aj keď ju stále nijako neprerušuje. Mohol vidieť Davininu tvár, ktorá nesvedčala po ničom inom ako dôvere k sebe samej, ale bola tak strašne naivná, ak by ho vážne mienil zabiť, bol by už dávno mŕtvy a ona by s tým v tej chvíli nemohla robiť vôbec, ale vôbec nič. Urobila proste niečo sebecké, nebrala ohľad na svojich priateľov, čo najskôr mala, ak si už na nejakých zakladala a Tim na to mohol ľahko doplatiť, vlastne už kvôli nej mohol mať svoj život dávno za sebou a zomrieť tak mladý...Vážne, prišiel by o všetku srandu. Vlastne toto miesto nevybral len tak, samozrejme malo to aj istý efekt, už len vďaka rozliehajúcej sa tme, dažďu a celému tomu pochmúrnemu prostrediu, každopádne si pamätal, keď mu písala o tom, že musela na istý čas zostať v jeho podkroví, kontrolovaná, uzavretá, nikdy nebolo na škodu si trochu pripomenúť staré časy, okúsiť tú chuť nostalgie priamo na jazyku. Po prvýkrát, čo k nemu prehovorila, nemohol počuť nič, len jej pohŕdavosť, priamo zaprenie jeho vlastnej osoby, ktorá to už v jej snoch mala mať dávno za sebou. Jeho tón bol naopak ako vždy, plný irónie, vlastných vtipov, ktoré boli vtipné jedine preňho, no dnes bol predsa len trochu iný. Mal náplň vyhrážky, ktorú sa ani nesnažil skrývať. On sa nebál toho, žeby zomrel, pretože by ho skôr stiahol so sebou a niečo také by Davina nedopustila. Presne preto veľmi skoro príde jej ponuka, ktorá značí presne to, čo chce, kvôli čomu sem dnes prišiel, kvôli čomu sem prišla ona a Timov život bol vystavený skúške, vlastne stále je. Jeho hlava začínala byť ťažšia než kedykoľvek, vážne nad tým na chvíľu uvažoval, žeby proste stiahol ruky, nechal ho ísť, spoliehal sa na to, že Davina proste dodrží slovo, ale nebolo to v jeho charaktere, musel si byť istý, že urobí to, čo sľúbila, že ho toho zbaví a potom si s Timom môže pokojne ísť kam len bude chcieť, ak sa predtým nenaštve a nezabije ju jej vlastnou mocou. Preto sa nakoniec rozhodne, že jej to nedá tak lacno, že si bude musieť pre svojho priateľa prísť a najskôr preto niečo urobiť. S Timom by už predsa len stratil svoju poistku a on nechcel prísť o poistku, hlavne ak mal len jednu. Len letmo sleduje jej úškrn, jeho pohľad je skoro nezaujatý, ale predsa len to vyzerá tak, akoby sa pred niečím držal, akoby sa snažil držať otvorené oči, svoje telo na nohách, upevňujúc všetku svoju energiu do jednej a jedinkej osoby. Nepochyboval o tom, žeby s ním za iných podmienok nikdy nevyjednávala, ak by nemusela, ak by nebola donútená, lenže teraz nemala veľmi na výber. Musela mu dať to, čo chce, aby si zachránila blízkeho. A o tom to vždy bolo, srdcervúce ochrany, starosti, empatia, možno láska a podobné blbosti, ktoré on nikdy nezažil, ktoré jeho nikdy netrápili a presne to ho robilo tak silným, jediné, čo mohol stratiť bol teraz vlastný život, nemala mu čo zobrať, nemala sa mu čím vyhrážať, pretože už zomieral, presne preto by to postrádalo na zmysle. Nad jej slovami sa musel uchechtnúť, bola vážne zábavná, vážne. Doslova mohla vidieť predný rad jeho zubov za Timovou hlavou, doslova mohla vidieť ako strašne šialený práve v túto chvíľu bol. Doslova to mal vpísané v očiach, toho psychopata, blázna, vraha, ktorý nemal problém zabiť nikoho.* Bojíš, bojíš, bojíš...*Vydýchne značne pobaveným tónom.* Samozrejme, že ho z toho vynechám...*Krátko ohrnie spodnou perou a svoj stisk ešte o niečo zovrie.* Tim je predsa tak strašne nevinný, až sa mi zdvíha žalúdok, keď si predstavím, žeby som mu proste zabodol nôž do krku, len tak...*Vydýchne mu do ucha.* Sledovať ako jeho krv vystrekne do priestoru, možno až k tebe, zatiaľ, čo by si nemohla robiť nič, než začať škemrať, aby neumieral a vrátil sa ti späť, pretože je to tak strašne a strašne nespravodlivé. *Zamumle, pričom pomaly potiahne nožom po jeho krku do jednej strany, akoby naznačoval, že stačí len trochu pritlačiť a stane sa presne to, čo pred chvíľou opisoval. Následne sa kostolom opäť rozliahne jeho dusený a celkom šialený smiech.* Prečo tak strašne vystresovane, kamarát? *Patrne s ním mykne do strany, ako začne vnímať, že sa jeho telo začalo doslova triasť pod čepeľou noža ťahajúceho sa mu po koži.* Vidíš to? *Prenesie smerom k Davine.* On sa trasie...Ale nie...*Pokrúti nad tým hlavou.* A čo ešte po tom, čo sa dozvie, že dievča, ktoré pozná od dectva...*Kuriózne pootvorí ústa, pričom ich priloží priamo k jeho uchu.* Je čarodejnica. *Pošepne dostatočne hlasno na to, aby ho počula aj Davina, než sa nad tým opäť zasmeje a už znovu otočí pohľad k nej. Teraz tam nebola žiadna nenávisť, v tomto momente tam bola len čistá starosť a strach o jej priatelíčka, ktorý bol stále v jeho rukách, a to ho tak strašne iritovalo. Jeho hlas sa opäť pri krátkom komentáre rozliahne miestnosťou, pričom stisk jeho ruky na noži sa dvojnásobne znásobí, čo samozrejme neunikne jej pozornosti. Sleduje ako pokročí znovu o niekoľko krokov k ním zdvíhajúc jednu ruku hore, pričom sa jeho pohľad zdal trochu ostražitejší, ako predtým, akoby doslova čakal, že niečo skúsi, mohla na ňom však vidieť, žeby sa jej to ani náhodou nevyplatilo, nič z toho. Ak by ho chcela zabiť, zomrel by pritom aj jej priateľ a na to tu teraz nestála. Mierne sa uškrnie, ako sa ho snaží zastaviť tým jedným a prostým slovom, pričom nakloní hlavou nepatrne do strany a skúmavo sleduje jej výraz, hľadiac jej spriama do očí.* Ale to vieš, že neprestanem, Davy...*Doslova jej vyhláskuje na jazyku, ktorý sa mu stále zalieval tou horkastou chuťou, ktorá bola to jediné, čo posledné dni cítil. Tak strašne sa snažila zostať pevná, tvrdá, ale naozaj bola vystrašená, mohol to z nej cítiť, jej strach, ktorý prerastal v zlosť, ktorá sa istotne musela už len pri pohľade naňho cítiť celým jej telom, niežeby on na tom bol inak, on bol však sociopat, zatiaľ čo ona stále mala tie zbytočnosti, nazývané citami. Otravovalo ho, ako si stále kládla tie svoje pripečené podmienky, akoby bola práve na mieste, ktoré by jej to umožňovala. Krátko pretočí očami, než si jazykom prejde po hornej rade zubov a pery následne spojí k sebe, akoby jej na to ani nemienil odpovedať, ona ho už však mohla postať dostatočne na to, aby vedela, že niečo povie.* Chceš to riskovať? Vážne...Tim si myslí, že si jeho život už aj tak ohrozila viac než dosť, vlastne celé toto trauma...To všetko...*Vydýchne rádoby sťažka.* Zažije len a len kvôli tebe. Myslela si si, že ma môžeš zničiť? Nebuď smiešna...*Pokrúti s úsmevom na perách hlavou.* Vždycky vyhrávam, vždy to som nakoniec ja, ktorý dostane presne to, čo chce...A ty to vieš, tak prečo celé toto divadlo? *Podvihne k nej spýtavo obočím.* No tak, poď sem a zruš to kúzlo...Než ma vážne, ale vážne znovu vytočíš. *Jeho úsmev sa v okamžiku stiahne do priam vražedného výrazu, ktorý je len a len podčiarkovaný nožom, ktorý stále drží na Timotiho krku. Konečne sa k ním začne približovať, pomaly, po krokoch, ale predsa. S prižmúrenými očami čaká, kým bude bližšie, kým sa pred nimi zastaví a on ju bude môcť chytiť.* Tak je to správne, len poď...A Timoti ti bude môcť poďakovať v reči na promóciách, ktorých sa vďaka tebe dožije...Rovnako ako ti poďakujú jeho rodičia a deti, možno deti jeho detí...*Vydýchne už otrávene, v tom však cíti, že sa jeho hrudník opäť začína napínať, rovnako ako mu začína vysychať v krku, doslova cítil, ako sa niečo zbiera von, práve v tú najnevhodnejšiu dobu, v akú mohlo. Bola už skoro pri nich, keď jeho telo všetok ten nápor nevydržalo, spustilo ruky z Tima, ktorý pod tou prudkosťou padol pri poschodie a Kai sa rukami zachytil o oltár, pričom chvíľu nevnímal nič iné, než krv, ktorá mu vytekala z úst, akoby už ani nič nepočul, žiadne hlasy, žiaden buchot, len vnímal svoj zrýchlený dych a srdce, ktoré mu priam udieralo priamo do hrude. Niekoľko sekúnd si Davinu ani Timothiho nevšímal, než sa konečne trochu spamätal a vykašľal posledné kvapky rovno na zem, zatiaľ čo ignoruje jej slová smerované k Timovi zameriavajúc sa len a len na seba. Povedal jej niečo, čo si už mohla všimnúť, čo si už mohla uvedomiť, akonáhle ho videla zvracať krv. Zomrie, zomrie, ak to nestiahne a ona to stiahne, či už po zlom, alebo po dobrom, zatiaľ však neurobil nič unáhlené, bola to jeho šanca. Jej slová však zarazia jeho posledné...Vlastne to ani nevedel pomenovať, prítomné bunky.* Kam si myslíš, že ideš, Davina?! *Vyhriakne už celkom mimo zo zmyslov, tento krát tam už nezostalo nič, čoby pripomínalo akúkoľvek zo stránok, ktorú doteraz videla. Nikdy ho nezažila naštvaného, nikdy. Potichu vydýchne spomedzi zaťaté zuby rukami sa snažiac odraziť od oltára, pričom sa len zhodí k zemi, kde sa s nimi nakoniec zaprie a zdvihne k nej aj k Timovi tvár, celkom ignorujúc hocičo, čo mu Davina hovorí.* Nechceš to urobiť! *Prenesie so zvýšeným hlasom, pričom na chvíľu obráti svoj zrak k Timovi, ktorý sa rozíde von z kostola, než sa vráti späť k nej. Na jej tvári nemohol vidieť nič, len chvíľkové váhanie, než to vyzeralo tak, akoby snáď bola rozhodnutá odísť a nechať ho tak.* Neodvažuj sa vyjsť tými dverami, Davina! Myslíš, že toto je mohla posledná chvíľa? Hm? *Spýta sa, akoby ho už nič nezaujímalo, jeho hlas je plný chladnu.* Ale ak zomriem ja...Tak so sebou ešte niekoho stiahnem, Tim nie je jediný, o koho by si si mala robiť starosť. *Prenesie doslova prahnúc po tom, aby sa k nemu priblížila, síce nemohol používať moc, ale stále jej ju mohol zobrať a tým ju dotykom prosto a jednoducho zabiť a ak už mal zomrieť on, tak ona tiež.* Alebo si tak strašne zbabelá k tomu, aby si si po sebe upratala? *Vydýchne provokačne.* Prečo nezdvihneš ten nôž, Davina? *Krátko šmahne pohľadom k nožíku, ktorý ležal pod stupienkom z oltáru, len niekoľko metrov od nej.* Nie...Nie, ty by si toho nebola schopná. *Pokrúti nad tým doslova prázdne hlavou.* Tak si to priznaj...*Vydýchne, než spojí pery pevne k sebe a potichu vykašľe k zemi, avšak z úst mu už nevychádza žiadna krv. Keď sa k nemu nakoniec konečne rozíde, najskôr čaká, nechytá sa jej, aj keď má strašnú tendenciu, priam sa mu trasie ruka, ktorou sa stále zapiera o zem, ako ju chce udrieť, ako jej chce ublížiť, lenže na jej tvári mohol vidieť niečo, ho ho zastavilo, a to bolo rozhodnutie to kúzlo zrušiť, na čo potrebovala mágiu a ak tu bola možnosť, žeby prežil, nebude mu vadiť, ak jej to spočíta nabudúce. Len ju sleduje, keď si k nemu kľakne, než sa mu pomaly podlomia aj ruky a on si doslova ľahne na dlážku. Kľačala pri ňom, už bez strachu, pretože vedela, že je preňho teraz potrebná, vedela, že to mohla byť len ona, kto mu teraz pomôže. Už-už skoro cítil dotyk jej rúk na tvári, keď sa s nimi tesne predtým zastavila a pootvorila ústa, nechcel už nič iné, než moment, kedy sa ho konečne dotkne a urobí, čo má. Pri jej slovách sa musel uškrnúť, aj keď zomieral, nedokázal si pomôcť.* Pinky swear? *Vydýchne sťažka, pričom pootvorí ústa,  samozrejme, si z nej nič iné, než uťahuje, pretože to jediné, čo chcel, bolo jej ublížiť, znovu vidieť jej strach, bolesť. prosto a jednoducho ju zabiť. To už však konečne cíti jej dlane na svojich lícach, na čo potichu opäť vydýchne všetok vzduch z pľúc a pomaly zavrie oči, ako počuje jej tiché slová. Doslova mohol cítiť, ako všetká jeho slabosť, jeho bolesť, začína ustupovať, ako znovu môže plne cítiť jej mágiu, nabrať ju do seba a čo bolo lepšie aj používať, aj keď na to nemal myšlienky, hlavne nie, kým to kúzlo ešte celkom nezrušila. Znovu mohol pootvoriť ústa a byť si istý, že bude môcť dýchať, a to bolo vážne, ale vážne oslobodzujúce. V druhej sekunde však namiesto jej studených rúk, oproti jeho stále rozpálenej, mohol cítiť len chlad, ktorý tam po sebe zanechala.* Konečne...*Zhlboka sa nadýchne, ako skoro zmierene otvára oči a zdola jej hľadí do tváre.* Ďakujem, cupcake...*Prenesie nakoniec, ako ju sleduje ustupovať, pričom si pomaly začína zhromažďovať silu do všetkých svalov. Nemohol by povedať, že nad tým nepremýšľal, len tak po nej siahnuť, lenže v tomto momente sa k tomu ešte vážne necítil, nechcel nič riskovať, hlavne ak má omnoho dôležitejšie ciele, ako bola nejaká malá podradná čarodejnica. To už kostolom zaznejú jej posledné slová, na ktoré sa uškrnie, ako sa zaprie rukami o zem a zdvihne sa do sedu.* Ešte sa uvidíme...*Prenesie za jej chrbtom so zvýšeným hlasom, aby ho počula, pričom urobí krátku pauzu, pri ktorej sa mu na tvári objaví široký úsmev, pod ktorým opäť nemôže byť vidieť nič iné, ako ten psychopat, ktorý vlastne charakterizoval celú jeho osobu.* Davina...*Vysloví jej meno už skôr sám pre seba, ako mu celkom zmizne z očí a on sa konečne zdvihne aj so zaprením o oltár na zemi, pričom cestou z kostola nezabudne zdvihnúť nožík a zasmiať sa nad všetkým, čo sa pred niekoľkými minútami odohralo. Musel sa vrátiť domov a muselo to byť skôr, ako sa vráti Camille.*