The Abattoir

*Její ráno bylo fajn, dokud nepotkala Kola, se kterým se pohádala. Byla naštvaná, ale taky zklamaná z toho, jak to teď mezi nimi bylo. Dřív si společně utahovali z Niklause a teď si ani nedokázala vzpomenout, kdy se spolu naposled bavili normálně bez nějakých hádek. Ani si nebyla jistá, jestli se vůbec někdy dokážou bavit normálně. Její nálada pak ten den nebyla nic moc. V jednu chvíli zvažovala, že by se večer stavila u Jaimeho, protože on je jeden z mála lidí, u kterých má jistotu, že jí zvedne náladu. Ale nakonec přenocovala v sídle. Chtěla mu nechat nějakou volnost, nemusí spolu trávit všechen čas světa. Náladu si spíš zlepšila další den, když se dopoledne stavila v nemocnici za Nikol a Aliseou, přičemž si Alisea všimli, že je trochu podrážděnější, i když jí neřekla proč. Odpoledne se vrátila do sídla, protože byla pozvaná zajít večer s Jaimem do divadla, takže se potřebovala na to převléknout. Takže si oblékla šaty a vlasy si vyčesala do drdolu. Na Jaimeho nemusela čekat dlouho, protože dorazil o ně dřív než měl. Původně si myslela, že ji tady prostě jen vyzvedne a potom se vydají rovnou do divadla. Jenže když se tady objevil tak brzo, tak poté, co se přivítali, ho zavedla do jednoho salonku. Viděla na něm, jak je zvědavý na tenhle dům, ale nechtěla mu ukazovat všechny místnosti. Stejně většina z nich byli jen ložnice, pár salonků, knihoven. Tak ho alespoň zavedla do salonku, který mu ukázala.*

*Už zase jí začínalo být dobře, když byla s Jaimem. Tím, jak komentoval v jak velkém sídle bydlí a v jak malém bytě zatím bydlel, jí donutili se tomu zasmát. Vždycky jí dokázal rozesmát. Ať jí naštval z rodiny kdokoliv, ať měla sebehorší náladu, tak on to nějak okomentoval a donutil ji se usmát. Klasův hlas měl naprosto opačný účinek. Smála se, ale jakmile zaslechla jeho hlas za svými zády, tak Jaime mohl vidět, jak její úsměv mizí z tváře. Klausova přítomnost neznamenala nic dobrého. Naopak to byla předzvěst toho, že něco provede. S Elijahem se popral a zlomil mu vaz za to, že si nevšiml, že Lorent je v jeho těle. A co kdyby to chtěl teď s ní zopakovat? Byl tu ten problém, že tu byl Jaime. Když by ji viděl se zlomeným vazem, tak by mu to připadalo zvláštní a ona ze zlomeným vazem by pak nemohla nijak ovlivnit, co udělá anebo co mu Klaus udělá. Vůbec se jí nelíbilo, jak se Klaus usmíval. On se takhle usmíval jen když něco chystal a zpravidla se jí to většinou vůbec nelíbilo. A tak nebylo divu, že se na Klause nedívala příjemným pohledem, spíš na ní bylo vidět, že má obavy z toho, co udělá.* Klausi, nech nás být. Ať chceš udělat cokoliv, nech to na jindy. *Pohledem i slovy ho žádala, aby to odložil. Klidně ať se někdy jindy poperou, zlomí ji vaz, ale ne dneska, ne když je tady Jaime. Jenže Klaus ji neposlouchal a vydal se k Jaimemu. Každý jeho pohyb pozorovala s obavami. Jaimě pořádně netušil, co se děje. Viděl ho prostě jako jejího bratra, ale zároveň si všiml toho, jak se Rebekah v jeho přítomnosti chovala. Zahlédl ho jenom jednou a to na Silvestra na kluzišti, když viděl, jak se s ním objímala a ona mu pak musela vysvětlit, že to je její bratr, aby nežárlil. Ale kdyby věděl, co přesně to znamená v téhle rodině, tak by se mu potom tak neulevilo.* Klausi, prosím, nech ho na pokoji. *Žádala ho, její hlas už se blížil zoufalému, protože nevěděla, co má dělat.. Viděla, jak nepouští jeho ruku.* Pusť ho! *Vyjekla. Mohla by něco udělat, mohla by použít svoji rychlost a sílu a dostat Jaimeho od něj. Jenže k čemu by to pomohlo? Než by se pohnula, zlomil by mu vaz, urval ruku anebo by ho zabil v dalším okamžiku. Klaus byl hybrid, oproti ní měl na své straně kromě upírské síly i tu vlkodlačí. Stavělo ho to do pozice nejsilnějšího člena rodiny. A ona se zatím mohla jen pokusit získat nějaký čas.* Nic neudělal, nijak tě neohrožuje. A už neutíkáme, máme domov, nemusíme zdrhat jako dřív a ty mě nemusíš chránit před nějakým zlomeným srdcem kvůli tomu útěku. Nemusíš mu nic dělat. *Její slova ale neměla moc velký účinek, když mu pak nakonec stejně zlomil ruku. A netrvalo to dlouho a urval mu i hlavu.* Ne! *Vykřikla v první moment a pak jeho hlava dopadla ji k nohem. Sklopila pohled a podívala se na Jaimeho hlavu. Díval se takhle přímo na ní, viděla ten vytřeštěný výraz. V očích se jí objevili slzy. Další, který umřel kvůli ní. Nedávno to byl Matt a teď Jaime, který se provinil jenom tím, že ji s ním bylo dobře. Měla se s ním rozejít, měla ho nechat jít a žít si svůj život bez ní. A zase tu byl ten samý viník, jako už u většiny případů. Klaus. Ten, kvůli kterému nikdy nezažila nějaký vztah, který by vydržel delší dobu. Klaus je zabil, vždycky a skoro všechny. Pomalu zvedla hlavu a podívala se na něj nenávistným pohledem. V její tváři mohl vidět zlobu a všechny negativní pocity, které teď k němu cítila.* Proč? *To bylo to jediné slovo, které mu na to zpočátku řekla a skrývala se za tím hromada dalších otázek, které mu o chvíli později začala vyjmenovávat, zatímco pomalu kráčela k němu.* Proč zabíjíš všechny, které mám ráda mám ráda a kteří se provinili jenom tím, že se mi líbili? Proč mě nikdy nenecháš, abych byla s někým šťastná? Proč mě nenecháš žít svůj vlastní život? Proč mi můj život neustále ničíš? *Postupně s každou otázkou se zvyšoval i její hlas a stejně tak míra rozhořčenosti. Nakonec na něj poslední otázku spíš jen vyštěkla a pak ho popadla a hodila s ním o zeď. Hned na to sebrala ze stolku láhev whiskey a jednou ránou o stůl urazila její dno, aby měla ostré hrany. Pak se upírskou silou přemístila ke Klausovi, chytla ho pod krkem a láhev ostrými hrany mu zabodla do místa, kde měl srdce. Věděla, že tohle mu vůbec nijak neublíží, ale střepiny v srdcí dovedou pořádně bolet. Chtěla, aby cítil bolest v srdci, aby aspoň nějak dokázal cítit to, co cítila ona pokaždé, když takhle zabil někoho, koho měla ráda.*

*Ani si neuvědomila, že ho neoslovila Niku, jako to dělávala obvykle, ale namísto toho ho oslovila tak jak všichni ostatní. Nik, tak oslovovala už od mala. Takhle mu říkali jenom jeho sourozenci. On sám si nechával od ostatních lidí říkat Klaus, Niklaus ho oslovali většinou rodiče a Elijah nebo Finn. A to jak teď vytáhla jméno Klaus, jak ho oslavovali lidé mimo rodinu, to bylo jakési znamení, že tohle má k sourozeneckému příjemnému rozhovoru daleko. Spíš to naznačovalo, že není brácha. Ona si to ani neuvědomila, dokud se o tom nezmínil. Ale pak to i tak nechala, protože se to hodilo. Klaus jí v minulosti hodněkrát ublížil a překazil její štěstí. Jaký bratr tohle bude dělat mladší sestře? Starší bratři si měli z mladší sestry utahovat, popichovat jí a když jí nějaký hajzl zlomí srdce, tak mu dojít rozbít hubu, ale rozhodně jí neměli ničit život. Slova, která Niklaus řekl a snaži lse jí jimi uklidnit vůbec nezabírala. Naopak pak měla o něco větší strach, co provede. Viděla ten úsměv a věděla, že se něco stane, že něco chystá. Snažila se pohledem varovat Jamieho, ale ten se na ní nedíval, seznamoval se s Niklausem a ještě netušil, co mu hrozí. To zjistil až když mu Klaus začal tisknout ruku až moc a ještě mu jí nakonec lámal. V tu chvíli se snažila přesvědčit Klause, ať ho nechá být, ale jeho odpověď ji zarazila. Před sto lety, poté co svolil k jejímu vztahu s Marcelem, se zmínil o tom, že celé ty roky jejím vztahům bránil z toho důvodu, že nechtěl, aby měla zlomené srdce až budou muset odejít, protože tou dobou byly neustále na útěku. Až do doby než našli tady v New Orleans domov, alespoň na nějakou dobu do příchodu Mikaela. Netušila, jak by její život vypadal, kdyby nebylo Klausových zásahů do jejího milostného života. Ale byla přesvědčená, že by někdy narazila na někoho, kvůli kterému by se nakonec rozhodla opustit KLause a to on prostě nestrpěl, a tak zasáhl. Ale kdyby to neudělala, tak by s tím mužem možná našla svoje vytoužené štěstí a byla by s ním šťastná. Anebo by jim to nevyšlo a nakonec by se vrátila za svým bratrem. Ale to se nikdy nedozví. Jenže tentokrát to Klaus nedělal z toho důvodu, jako dříve. Už při jeho prvních slovech, kdy popřel nějakou ochranu, se o něco víc zamračila. Už tušila, kam jeho slova budou směřovat ještě dřív, než to vyslovil. Semkla poté pevněji rty a zevnitř se kousla do rtu. To bylo všechno, co stihla udělat, než urazil Jaimemu hlavu, která skončila u jejích nohách. Bylo to jako s Finnem, jenom on dodal ještě vyškrábané oči. Ale byl mezitím ještě další rozdíl. Finn měl vypnuté emoce, sice to udělal, ale až tak úplně za to nemohl, protože nebyl sám sebou. Na druhou stranu Klaus to dělal při plném vědomí, z vlastní vůle a ještě se u toho bavil. Bavil se nad jejím utrpením, které ji sám způsobil. Jak by někdo takový mohl být její bratr? Jak může něco takového dělat? A jeho odpověď na její otázku proč to dělal, nebyla zcela pravdivá. Byla přesvědčená o tom, že nebyl čisté zlo, protože si pamatovala toho malého kluka, který za ní v noci přilezl, když se bála bouřky, a dal jí vyřezaného malého bojovníka, aby se tolik nebála. Ale kde je teď ten kluk, který byl jejím bratrem, už netušila. Rozhodně to nebyl ten, který stál před ní. Ten možná byl zlo, ale ne čisté. A nejhorší na tom bylo, že on si tuhle cestu vybral sám. Sám se rozhodl být zlý, takhle krutý a ničit životy vlastní rodině. Nakonec nebylo divu, že vybouchla a zaútočila na něj, i když tušila, že s ním prohraje. Klaus byl silnější a rychlejší, proto zvládl jí odhotit na blízký dřevený stůl. Ten se jen tak tak udržel na nohou a nerobil se, zatímco ona se o něj praštila do zad. Nestihla se ani zvednout a Klaus byl u ní a držel jí, pričemž jí něco řekl o Esther.* Tohle je to, čeho se bojíš? Že půjdu za Esther, aby mi dala nové tělo? *Zasmála se tomu, i když to byl spíš hyysterický smích, protože pořád jí přitom tekly slzy z očí. Rozhodně to nebyl zlomyslný smích, jak to původně myslela, spíš něco mezi šíleným a zoufalým.* Víš co je na tom největší ironií? Že jsem doteď nabídku Esther odmítala, protože byla od ní. Ale teď si myslím, že nové tělo je jediná moje šance na nějaké štěstí a hlavně jediný možnost, jak od tebe utéct. *V posledních slovech u nebyl náznak toho předchozího smíchu, protože je na něj spíš zavrčela. Zároveň se snažila tlačit rukou proti jeho ramenu, podobně jako předtím on to udělal jí. Jenže problém byl, že ona měla menší sílu. Odstrčit nebo odhodit ho nedokázala, ale rameno mu zvládla drtit.*

*Nikdy to nebolo tak, žeby pred ňou niečo hral. Nikdy. A presne to bola vec, ktorá ho pri nej tak držala, fascinovala, to bol dôvod, prečo si jej spoločnosť vždy tak užíval. Jej krása už bola iba bonusom pre jeho oči, jej svetlo, všetko to, čo prežarovalo temnotu, ktorá sa v ňom usádzala aj práve v túto chvíľu. Vedel, prečo sa už nechcel držať ďalej, čo ho donútilo prehodnotiť názor. Ona nie, ona ho nepotrebovala, kto by vo svojom živote potreboval, alebo vôbec chcel, monštrum, akým bol? To on potreboval ju, potreboval to jej svetlo, ktoré by mu malo vracať nejaké zdravé bunky, aby nevidel veci len pod hmlou, ktorá bola plná nenávisti a zrady, vždy ju počúval. Niekedy boli jeho dohady síce veľmi ďaleko od tých jej, ale to hádal ako normálne, nakoľko mala pravdu. Mala pravdu v mnohých veciach, niežeby to niekedy pripustil, ale nejakým spôsobom v nej nachádzal dôveru, ktorú tak strašne v niekom potreboval, aj keď zatiaľ nebola tak veľká, aby ho odtrhla od názoru, že sa môže spoľahnúť len sám na seba. Nie dávno sa podľa toho riadil a vždy dostal presne to, čo chcel a presne tak to bude aj tento krát, dostane všetko, vždy bude o krok napred, už sa nenechá stiahnuť nejakými chybami druhých, pretože sa žiadnymi nenechá ovplyvniť. A práve preto to bolo tak jednoduché, hľadieť na ňu, hovoriť s ňou, dotýkať sa jej, pretože mohol a nikto mu to neprekazil aj keď on ubližoval a kazil životy mnohým ľuďom, príkladom jeho vlastná sestra. Ona bola koniec koncov zavretá v rakve, na ktovie koľko dlho a on bol ten, ktorý si tu s úsmevom na perách užíva tak pôvabnú spoločnosť. Sídlo bolo tiché, miestami sa zdalo, akoby tu už ani nestálo, možno len ako stará opustená zrúcanina, pamätal si čím to bývalo, čím to bývalo ešte za rokov, než boli nútení utiecť pred Mikaelom. Práve z toho dôvodu sa netvári práve najšťastnejšie, keď s tým Camille príde namiesto jej zvyčajného pozdravu. Čo však ešte viac natrhne jeho momentálnu náladu je jej opomienka o jeho rodine, ktorá tu očividne nebola, niežeby sídlo bolo nejako hlučnejšie, ak by, aj keď v opozite Rebekah vždy dokázala narobiť až príliš veľký randál. Bola tak strašne dramatická. Pohľadom sa vráti späť ku Camille, ako tak sleduje jej letmý úsmev, ktorý neznačil ničomu dobrému, len jej potrebe mu pomôcť. Áno, naozaj to dokázal oceniť, jej prístup, vrelé slová, možnosť rozprávať, pričom ho niekto vypočuje, lenže to nebolo to, čo pre ňu teraz chcel. Trochu krivo sa pousmeje nad jej slovami, pričom na chvíľu skloní tvár a spomedzi zatvorených úst mu ujde veľmi tichý výdych.* Ponúkaš mi sedenie, láska, nie je tak? *Nepatrne podvihne obočím, ako mu na tvári stále hrá úškrn a on opäť zdvihne zrak k tomu jej. Ona však v momente pokračuje  opäť k jeho rodine, konkrétne k jeho bratovi, s ktorým, ako sa dozvie, už mala tiež tú časť hovoriť.* Povedz mi láska...*Začne zatiaľ neurčito.* Snažil sa ťa unudiť svojimi monológmi o tom, ako strašne von z kontroly som, odkedy som sa vrátil, alebo sa len sťažoval, aké to má so mnou ťažké? *Spýta sa jej, pričom je na ňom jasne vidno, že svoju otázku myslí smrteľne vážne a neboli to len žiadne rečnícke slová. Pri jej poslednej vete krátko nakloní hlavou do strany, na tvári má taký ten váhavý pohľad, od ktorého sa nedá veľmi vedieť, čo čakať. * Nuž, musím si to rozmyslieť, ale rád to zvážim, ak si pre mňa ušetríš nejaký čas. *Prenesie k nej skôr ako konštatovanie, než otázku, nakoľko vedel, že čas preňho si koniec koncov nájde vždy.* Možno nabudúce, srdiečko. Čo povieš? *Odvetí nakoniec s poloúsmevom na perách, zatiaľ čo nechá svoj chrbát ešte voľnejšie klesnúť do opierky. Aspoň z nej nemal pocit, žeby mu chcela niečo vyčítať, ako to robil nakoniec každý, síce to ani nebol jej biznis, nemusela sa do neho s rodinou vôbec starať, ale ona to robila, mala proste tú neznesiteľnú, iritujúcu povahu, ktorá ho pri nej tak držala, aj keď to najskôr nemienil, pretože bola len človek a niekto ako ona, niekto pri kom si nevie predstaviť, žeby niekedy mohol byť upír, by nemal obývať život pôvodného. Bol to jednoducho nonsens, nonsens, ktorý sám pripustil. Na druhú stranu, bol to Marcel, z koho náručia ju odtrhol, bol to Marcel, ktorý zostal s prázdnymi rukami zatiaľ čo ona si vybrala jeho, a to mu spôsobovalo radosť, mal radosť z toho, že nad ním opäť v niečom vyhral, tak isto ako mu už onedlho zoberie jeho zbytočný život a zbaví ho tohto trápenia. Len letmo sleduje, ako si vyzlieka kabát, zatiaľ čo ho kladie na jedno z kresiel. Všimne si jej nedôverčivého pohľadu, keď sa ich konverzácia zvrtne smerom k jeho ďalšiemu bratovi a bývalej čarodejnici, neužitočnej, ktorú si vybral. Jednoducho nedokázal skrývať svoje popudenie nad tým a ani sa o to nesnažil, nie pred Camille. Opätuje jej trochu spýtavý pohľad, akoby sa jej očami tázal, či je niečo v neporiadku. Jej odpoveď samozrejme nie je nijako prekvapujúca, vzhľadom k postoju, ktorý k tomu zvolila ona a ktorý bol tomu jemu celkom opozitný. Pery sa mu opäť roztiahnu do menšieho úškrnu, pričom trochu pohodí rukami, ktoré mu ešte stále spočívali pohodlne na hrudi a pokrúti hlavou.* Ale ja predsa neničím nič, srdiečko. *Prenesie rádoby spokojným tónom v hlase.*  Ak si ju môj brat chce zobrať, tak vrelo do toho, nebudem mu v tom brániť.  *Pokrčí nad tým plecami, akoby mu to bolo z cela jedno a rozhodne sa do toho nemieni nejako vmešovať. Tiež, tu však stále bolo to malé „ale“, niežeby na tom niekomu záležalo.* Ale tiež tam nebudem slepo stáť a sledovať tak lacnú šarádu. *Komentuje nakoniec už sucho, čím dá jasne najavo, že to neakceptuje, ale nehodlá proti tomu nijako zasiahnuť. Nakoniec, bol to už život jeho brata, musí vedieť čo robí. Aj keď na druhú stranu, nebude ani skrývať svoju otrávenosť nad osobou, ktorú si vybral, správal sa doslova, akoby ňou pohŕdal, akoby bola tá posledná vec, na ktorej v tomto svete záleží, ktorá má vôbec nejaký význam. Pretože preňho jej existencia nemala, bola len príťažou ich rodine, či to už niekto chcel vidieť alebo nie, on to videl. Camille sa však zdala, akoby tomu nechcela veriť, akoby nebrala vážne to, čo hovorí, možno to nejako odmietala. Nechápal to, nechápal, prečo prosto nemohla vidieť pravdu z jeho slov, bolo to naozaj tak ťažké? Musela mu stále odporovať? Áno, áno, možno aj to bola ďalšia vec, ktorá ho na nej tak fascinovala, nikdy sa nebála, nikdy nezostala ticho, aj keby možno občas mala. Nedalo sa povedať, žeby ho nejako prepaľovala pohľadom, ale dávala doňho všetok ten tlak, ktorý z jej opozitného názoru teraz vyplýval. Na chvíľu sa jej len pozrie do očí, pri tých slovách, akoby sa chcel uistiť, čo presne tým myslí, rovnako ako úsmev mu trochu povädne. Možno by jej aj niečo povedal, asi by mal, nie tak? Nebolo to tak, žeby mu boli všetci jedno, aj keď sa poväčšine snažil nedávať tieto prejavy slabosti najavo, nebolo to tak, žeby to tam nebolo vôbec, avšak keď už otvára ústa, ona pokračuje a pri jej tóne ich len zase spojí k sebe a zostane chvíľu mlčať. V druhej chvíli sa nad tým však opäť len uškrnie, akoby tam predtým nebolo nič iné, čo chcel dodať a začne z celkom iného konca, aký predtým myslel.* Nepotrebujem, aby si mi verila, láska a tiež mi samozrejme nemusíš hovoriť o vašom malom rozhovore s Genevieve,  ak nemáš tú potrebu. *Pokrčí nad tým neurčito plecami, akoby to bola posledná vec, o ktorú sa naozaj stará.* Je to tvoje presvedčenie. *Dodá následne už len z princípu, akoby jej chcel ukázať, že to síce berie na vedomie, ale nehodlá sa s tým nijako obťažovať. Chcel im len ublížiť, chcel ublížiť svojím súrodencom a necítil pri tejto myšlienke ani najmenšiu výčitku, a to už niečo značiť muselo. Nechce sa o tom už ďalej baviť, čo dá jasne najavo tým, že od nej na chvíľu odtrhne pohľad, než sa jej znovu pozrie priamo do tváre, to sa už však Camille rozhliada po jeho pracovni, pričom sa zastaví zrakom rovno na jeho knihovni, ktorá na jeho pomery nebola nijako veľká, kedysi mával aj omnoho väčšie, rozmanitejšie, ale človeka to po nejakej dobe omrzí. Bola to len jeho malá záľuba popri maľbám, nebolo to nič, na čo by mal teraz čas, alebo pomyslenia. Osobne mal najradšej tie najstaršie kúsky, niežeby pohrdol niečím kvalitným, ale radšej vsádzal na klasiku, toto presvedčenie zjavne nebolo cudzie ani Camille, nakoľko vyzerala byť všetkými tými zožltnutými stránkami a starými zväzkami nejakým spôsobom uchvátená, nemusel dvakrát hádať, aby vedel, žeby si nejaké rada vypožičala, on by nemal problém jej ich pokojne podarovať, ak by si zažiadala. Pomaly vstane zo stoličky, na chvíľu sa zastavujúc rovno pred ňou, než nakoniec prejde ku knihovni a prstami prejde po leme obalu jednej z kníh. Jeho hlas je neurčitý, ale nijako chladný, skôr prívetivý. Pocíti jej blízkosť po svojom boku, ako natáča hlavou do strany opäť skenujúc jej tvár, na ktorej sa v tomto momente zračil poloúsmev. Kútiky jeho pier sa pomaly pozdvihnú do strany, na čo jej ho zľahka opätuje, než Camille prenesie svoju pozornosť viac-menej ku knihám a on na chvíľu zostane mlčať. Len kradmo sleduje každý jej pohyb, zatiaľ čo sa jej oči utnú na jednom z diel a ona pretne ticho miestnosti svojím komentárom. Ruky, ktoré mal spojené za chrbtom ho donútili nakloniť sa trochu dopredu, zatiaľ čo mu z úst ujde krátky smiech, nijako hlasný a jeho zrak na chvíľu spadne k dlážke. Všetko bolo v poriadku, pokiaľ sa nebavili o jeho rodine alebo niečom, o čom sa rozprávať nechcel. Všetko bolo v poriadku, kým viedli prosté a jednoduché konverzácie, nepoznačené ničím z toho, čo na ňom ona chcela meniť, pretože to nemohla. Nemohla na ňom nikdy zmeniť vôbec nič, vždy bude tým, kým je, je to predsa len tisíc rokov, počas ktorých dospel až sem a nič, ani jednu z tých vecí by neurobil inak. Práve preto ho môže prijať so všetkým jeho „ja“, alebo to nebude mať žiadnu cenu. Nebolo žiadnym tajomstvom, že táto chvíľa nebola príjemná len jemu, mohol to odhadovať vďaka jej rozširujúcemu sa úsmevu a následnému smiechu, ktorý mu chvíľu zvonil v ušiach. Prečo musela vždy zachádzať do ťažkých tém, keď očividne bola spokojnejšia práve z takýchto rozhovorov? Nerozumel tomu. Po celú dobu od nej skoro neodtrhne pohľad, až pri jej slovách na chvíľu nakloní hlavou do strany a trochu kuriózne našpúli perami, ako sa pozrie niekam do boku.* Pravda, láska. *Prenesie do niekoľkých sekúnd, pričom trochu zvraští mimikou tváre.* Vlastne, v mojom názore, preferujem Hamleta od zvyšku, avšak  musím sa priznať, že prvá premiéra Rómea a Júlií vo mne tiež zanechala pozitívne dojmy. *Opäť zvrtne zrakom priamo k nej, pričom sa mu cez pery rysuje letmý poloúsmev.* Aj keď je to tak, tak tragické. *Na chvíľu sa jej díva uprene do tváre, než sa mu na lícach opäť vyrysujú nepatrné jamky. On a Camille boli celkom rozdielni, ale predsa len sa tu našli veci, ktoré mali spoločné a ktoré ju fascinovali a prese na také momenty čakal. Jeho odpoveď samozrejme nebola práve najpravdivejšia, vedel o všetkých knihách, ktoré tu stáli, ak tam sú nejaké sonety, je to práve on, kto má o nich najväčšie zdanie. Pomaly sa narovná a mierne podvihne tvárou dohora, ako sa opäť vráti do jeho blízkosti. Vedel o jej terajších cieľoch a tiež nemal pochybnosti o tom, že ich zvládne, pretože to nebola len tvár, ktorá ho k nej tak ťahala, bola to hlavne jej osobnosť, všetky tie ambície, ktoré mala, jej slová, z ktorých často vyznela väčšia pravda, ako z tých jeho, občas naopak. Na chvíľu opäť len mlčí istý tým, že jej dal svoj postoj k tomu dostatočne najavo, čo vyplynulo aj z jej slov, nad ktorými len naoko kuriózne podvihol obočím, pričom k nej pristúpil už do tesnej blízkosti a mierne naklonil hlavou do strany.* Asi by som mal pri tebe vážiť slová, láska. *Pery sa mu roztiahnu do jeho typického krivého úškrnu a on len pomaly nakloní hlavou dopredu, ako k nej už zdola zdvihne pohľad.* Predsa by sme nechceli, aby si ma odsunula nabok kvôli nejakým starým zväzkom, chceli? *Nadvihne jedným obočím patrne jej vracajúc vnem, ktorý z jej strany bral ako formu provokácie. Bavila ho, bavilo ho, že sa ich rozhovor presunul práve k tejto strane, viac sa už nezaoberajúc žiadnymi problémami,  ktoré tu teraz boli a ktoré už on ani veľmi nevidel. Chvíľu na ňu len opäť mlčiac hľadí, do uší mu udierajú jej slová, do očí jej tvár, ktorá sa kmitá pod vánkom fascinácie, na istý moment mal pocit, žeby ju dokázal pozorovať aj hodiny, ak bola práve v tomto rozpoložení. Z istej strany by to pre ňu chcel, aby o niekoľko stovák rokov mohla stáť vedľa neho s tým, že bola toho súčasťou, že videla veci, ktoré by za normálny život vidieť nemohla, mestá, krajiny, kultúry, umenie, bolo tu toľko vecí, ktoré by jej mohol ukázať, ak by mu to dovolila, lenže ona bola len prostý človek a jedna jeho časť nechcela, aby to tak zostalo. Avšak tušil postoj, ktorý k tomu mala, ani pri všetkej tej zanietenosti dejinami, nikdy by sa dobrovoľne nestala monštrom, čo bolo to, čo sa považovalo za upírov, aj keď si nevedel predstaviť, žeby v nej niekedy niečo také videl, ona bola proste žiara, niečo nepošpinené, niečo nevinné a ani, keby sa z nej stal upír, nič by to na tomto fakte nezmenilo. Bola jednoducho dobrá od prírody. V miestnosti sa opäť rozhostí ticho, ako sa k nej tvárou nakloní o niečo bližšie a vníma jej pohľad, ktorý nie je mierený k nikomu inému, než k jeho osobe. Netušil, či z nej cíti nervozitu, alebo je to len jej reakcia na jeho tak tesnú blízkosť, ale páčilo sa mu to, páčilo sa mu, ako naňho reagovala bez toho, aby sa jej vôbec dotkol. Do koži mu udrie jej výdych, jeho oči sa neodtrhnú od tých jej, dokonca ani k jej pootvoreným perám. Pomaly podvihne rukou, ktorej prsty sa dotknú jej líca, ktoré mierne uchopí, skoro akoby ju pohladil, ale pravdou bolo, že mal tendenciu jej tvár proste držať predtým, čo mal chuť urobiť odvtedy, kedy prešla dverami dnu. Nepatrne prižmúri oči, ako ňou Camille nakloní do strany, a tak sa ešte pevnejšie oprie o jeho dlaň. Doslova by sa do nej vpíjal, ak by mohol, prosto by sa do nej ponoril ako do vody a očistil svoje ruky, lenže to bohužiaľ nebolo možné a nebol si ani istý, či by to v tejto dobe chcel. Nemohol si pomôcť, ale doslova čakal moment, kedy z jeho úst vyjdú aj posledné slová a on konečne ucíti teplo jej pier na tých svojich. Jazykom si pomaly prejde po dolnom rade zubov, ako sa jej zelené oči k tým jeho na niekoľko sekúnd zatvoria, akoby sa rozhodovala, či ich nechať otvorené, alebo ich radšej celkom zavrieť. Palcom krátko prejde po jej líci až k čeľusti, pričom ruku stále drží na jej tvári. Jeho vlastné slová, akoby už nemali ani význam, akoby boli len prekážkou, ktorá medzi nimi stála, práve preto sa jeho hlas začínal stávať šeptom, skoro nečujným, možno len výdychom priamo do jej úst, ktorých sa následne najskôr len opatrne dotkne, než rukou, ktorú mal na jej tvári ešte viac pritiahne jej hlavu k svojej, pričom sa druhou začne dotýkať jej tela, než prejde pomaly k pásu, okolo ktorého ju zovrie. Už teraz mohol cítiť tú intenzitu, nebol to však drsný bozk, skôr ten nežný letmý typ, popri ktorom aj tak strácate dych, pretože ste do toho momentu natoľko ponorený, že zabúdate dýchať. Jej telo už teraz bolo celkom opreté do jeho a on z nej mohol cítiť všetko to teplo, všetku tú jemnosť, hebkosť jej úst, ktoré opäť pootvorila, a tak sa bozk ešte viac prehĺbil. V ten moment mal pocit, akoby nechcela nič iné, než aby ju držal, dotýkal sa jej. Ucíti jej dotyk na svojom chrbte, ako nakloní hlavou do strany, a tak donúti nakloniť aj tú jej nakoľko ich pery stále neoddeľuje. V ústach sa mu začínala pomaly rozliehať jej sladká chuť, zatiaľ čo jeho bola ešte stále trochu horká po Škótskej, ktorú len pred chvíľou pil. Cítil všetku tú vášeň, ktorá z nej vychádzala a kvôli ktorej mal pocit, že nemohol a ani nechcel prestať. Trochu pootvorí oči, pohľad na ňu sa mu však zdal skoro rozmazaný, ako sa ho pokúšal zaostriť, ako z nej stále nespúšťal ruky, vážne ju nemal chuť púšťať, ani keď sa ich pery už nedotýkali. Zostával v jej tesnej blízkosti, stále mohla cítiť jeho dych, ktorý jej musel bubnovať po tvári hore pokožkou. Ústa sa mu pri pohľade na ňu automaticky sformujú do krivého úškrnu, ktorý je podčiarkovaný priam diabolským odtieňom jeho očí, ktoré boli nejakým spôsobom ešte viac modré, než predtým. Jeho ústa sa ešte o niečo roztiahnu, ako vníma jej tiché slová, zatiaľ sa jej však nijako nechystajúc odpovedať, nakoľko šli z jeho mysle niekde bokom, akoby ich predtým ani nepočul. Niežeby mu k tomu dala nejakú šancu, než sa opäť prichytila perami k tým jeho, alebo lepšie povedané obtrela, len sa ich letmo dotkla, akoby čakala na jeho reakciu, alebo ho nejakým spôsobom testovala, chutnala, najskôr len mierne sklonil pohľad a pevnejšie ju zovrel za pás zapierajúc sa prstami do látky jej trička. Nepatrne pootvorí ústa, keď cíti, ako mu rukou vošla do vlasov a následne zovrela medzi perami jeho spodnú, na čo ich konečne spojila celkom. Doslova potichu zavrčí do bozku, ako trochu prudšie stiahne ruku z jej tváre a tento krát zovrie jej pás s obomi. Jeho dotyk už však nie je zďaleka nežný či jemný, skôr pevný, jeho pery sú doslova dravé po tých jej, ako ju tisne k sebe, ako sa do nej ponára. Doslova mohla na chvíľu cítiť ako sa uškrnul do bozku, než na niekoľko stotín ich pery rozdelil. * Rád. *Vydýchne v sekunde oneskorenou odpoveďou na jej slová, zatiaľ čo sa obomi rukami presunie vyššie k jej chrbtu a v druhej sa s ňou premiestni ku stolu, z ktorého šmahom zhrnie nabok rovno niekoľko vecí, ktoré mu stáli v ceste, pričom ju naň možno trochu prudšie, ako pôvodne plánoval posadí, zatiaľ čo prirodzene jednou rukou chytí opäť jej pás a opiera sa do nej svojím telom, ako stojí medzi jej nohami. Jeho druhá ruka sa rýchlo presunie k jej hlave, ktorú zovrie, pričom sa prstami priam zozadu vkradne do jej vlasov, rovnako ako ona predtým do tých jeho, nedávajúc jej žiadnu možnosť nejako uhnúť, niežeby z nej mal pocit, že chcela. Perami následne prejde z jej úst, až ku krku, pričom ju rukou zozadu na hlave donúti nakloniť ju mierne do strany, aby mal lepší prístup, na čo zovrie jej pokožku medzi zubami, stále ju však nijako neporušujúc. V momente, kedy sa chystal pretiahnuť jej cez hlavu tričko a odhodiť ho niekam na zem, vo vrecku mu začal zvoniť mobil, pričom sa okrem ich zrýchleného dýchania ozvalo miestnosťou pomerne hlasné zvonenie. Pomaly pootvorí ústa, pričom jej vydýchne priamo na krk, z ktorého začne sťahovať pery.* Musím to zobrať. *Prenesie jej stále blízko pri uchu, skĺzne rukou z jej boku a v momente sa od nej odtiahne siahajúc si do vrecka pre telefón, prikladajúc si ho k uchu. Ustúpi pár krokov od stola a otočí sa ku Camille chrbtom, keď príjme hovor. * Áno, Theresa? *Ozve sa poniekiaľ otráveným tónom vediac, kto mu volá.* Všetko je pripravené? *Spýta sa po niekoľkých sekundách, ako našpúli perami a opäť potichu vydýchne otáčajúc sa späť čelom ku Camille.* Budem tam do niekoľkých minút. *Dodá nakoniec očami skenujúc Camillinu tvár, než si zloží mobil od ucha a odloží si ho späť do vrecka nohavíc.* Je mi to ľúto, láska, ale plány sa zmenili. *Prenesie s nie práve prívetivým výrazom na tvári, ako k nej opäť prikročí o tých niekoľko krokov bližšie.* Musím si ísť niečo vybaviť. Ale ak nemáš nič dôležitejšie, možno by si mohla prísť večer, nemohla? *Krátko podvihne obočím.*  Rád by som si ho spríjemnil tvojou spoločnosťou, nakoľko...* Urobí krátku pauzu a mierne nakloní hlavou do boku.* Ako si správne podotkla...Je toto sídlo väčšinu času celkom prázdne. *Jeho tón bol v ten moment akýsi trpkejší, ako dovtedy, lenže jeho nepatrní poloúsmev hovoril o opaku. V ten moment zostal chvíľu mlčať, len jej hľadel do očí, do ktorých sa kradmo vpíjal. Palcom sa následne pomaly premiestni k jej spodnej pere, po ktorej prejde, než ju jemne uchopí a stiahne smerom dole.* Príď, budem ťa očakávať. *Vydýchne už skoro šeptom, jeho tón však nebol nijako prosebný, alebo spýtavý, znelo to skôr, akoby jej to hovoril a nie sa pýtal. Po tom, čo Camille onedlho odišla, krátko po nej si zobral matkin grimoár a zmizol zo sídla smerom do opustenejších častí mesta.*