Alisea´s House

*Co zmůže s tvrdohlavostí a uvzatostí téhle rodiny? Může se snažit sebevíc, ale málo kdy se podaří někoho ze sourozenců přimět, aby změnil své tisíc let zakořeněné návyky. Vidí to u Niklause, Rebekah i Kola. Finn, ačkoliv už ho nepovažuje za někoho jemu blízkého, se také nebyl schopen změnit. Konec konců i on sám se stále drží toho svého. Alisea nebude v tom žádná výjimka. Už se o tom přesvědčil dříve a nyní se mu to opět, jenom potvrzuje. Může jí nabídnout svou podporu, svou účast, ale je pouze na ní, zda-li ji přijme. Možná si mohl tu svou poznámku o jejich zvyklostech odpustit, ale na druhou stranu chtěl, aby věděla, že jej tak lehce neoblafne. Moc dobře ví, na čem s ní je.
Nechá ji pak dostatek prostoru i času k tomu, aby mohla říct, co má na srdci. Při tom jen stojí opodál a trpělivě vyčkává. To, co Alisea poví mu přijde pochopitelné. Přesto jí v tom nijak nedokáže pomoci. Tuhle rodinu postihlo další neštěstí a on proti tomu nemohl zasáhnout. Ta bezmoc, kterou opět pocítí jej uvnitř užírá. Napadne jej, jestli by tomu šlo zabránit, kdyby Alisea zůstala v sídle. Může se, jen dohadovat. Na její slova tak lehce kývne hlavou. Chápe to, ale přesto nesouhlasí a nechce se s Aliseou dohadovat. Není na to vhodná doba. Aby se pokusil trochu uklidnit, vychladnout prochází se po místnosti. K oknu, chvíli se dívá ven, přes záclonu, ale ostatními smysly vnímá to, co se odehrává za ním, v pokoji. Alisea je neskutečně tichá. Mluví velmi málo a i z toho mála není nikdy moc moudrý nebo možná chce, aby to, co má sestra na srdci řekla a nespoléhala na to, že mu to dojde samotnému. Patrně i ona pochopí, že to bude muset vyslovit, jestli ji něco trápí. Dá se do toho, ale leze to z ní, jako z chlupaté deky a i tak si chvílemi není jistý, jestli ji chápe. Pokusí se jí to usnadnit alespoň tak, že odejde od okna a vrátí se zpátky k ní. Snaží se pochopit, co se mu snaží říct. Nakonec po chvíli Alisea ze sebe vysouká to, co chtěla povědět. Krátce na to kývne chápavě hlavou.* Půjdu s tebou, jestli chceš a pomůžu ti s tím. Nemám, ale představu o tom, co by si pro svou dcera chtěla, takže tohle budeš muset zařídit ty, sestřičko. Je to poslední, co pro ni můžeš udělat. *Odvětí pak na její slova. Jeho hlas je tichý. Snaží se to skrýt, ale nelze přeslechnout smutek a bolest, které pociťuje, když o tom mluví a kdy mu dochází, že to není sen nebo spíše noční můra, ale holá, tvrdá skutečnost. Ještě stále tomu chvílemi nemůže věřit.* Dej mi, ale chvíli, prosím. *Požádá Aliseu vzápětí, dříve, než může nějak reagovat. Krátce se jí zadívá do očí, a je v těch jeho vidět, že je pro něj velmi těžké to ustát. Přesto se drží a nedává svůj smutek, žal najevo.* Je to pro mě příliš čerstvé. *Dodá na vysvětlenou. Sklopí pohled k zemi a pak s hlubším nádechem a výdechem zase pohlédne na ni.* Teď mne omluv, prosím. Chci být chvíli sám. *S těmi slovy se pomalu vydá ke dveřím pokoje. Všechna slova pronáší tichým hlasem. Možná sem šel, aby ji přiměl vrátit se do sídla. Teď, ale sám chce strávit pár chvil o samotě, než se vrátí domů. Tam, kde teď panuje radost a štěstí. I on by si je rád užil, ale teď už to není možné. Patrně bude poslem špatných zpráv, protože ačkoliv nebude chtít být ten, kdo to ostatním o Nikolase poví, nejspíše na něm někteří hned poznají, že se něco děje. Alisei chce dát čas. Tolik času, kolik bude potřebovat na to, aby se do sídla mohla vrátit.* Zítra ti zavolám. *U dveří se ještě zastaví a pootočí jejím směrem. Krátce na ni pohlédne. Pak svou tvář vyhladí a zbaví ji tak všech emocí, které na ni snad mohlo být vidět. Tak jak bývá jeho zvykem, nechává si vše pro sebe, ve svém nitru, a vyrovnává se s tím sám. Pak se otočí a opustí dům. Shledá teď velmi výhodným, že sem šel pěšky. Nyní se může projít domů. Cestou se snad trochu vzpamatuje. Ví, že ho čeká dlouhá procházka, protože opravdu nespěchá.*

*Pred tisíc rokmi povraždil vlastnú rodinu, pobil ako dobytok, než im všetkým zobral moc, aby uschoval svoje pravé telo kúzlami, aby mohol žiť večne a raz... Možno aj o ďalšie tisícročie neskôr konečne vykonať jedinú vec, ktorá by mu uľavila, po ktorej by sa jeho zášť, nenávisť, odpor a hlavne bolesť zo strany zmiernili... Lenže v priebehu rokov aj bolesť nahradil len hnev, aj city, s ktorými predtým tak zápasil, keď púšťal ruku monštra, s ktorým plánoval život, monštra, ktoré malo byť jeho budúcnosťou a hlavne dieťaťa, jeho vlastnej krvi, ktorá bola nadobro preč... Vyprchali, tenkli, než sa stiahli niekde do úzadia jeho mysle, do vnútra tak hlboko, že si sám nebol istý, či niekedy ešte môžu vyplávať na povrch. A tak rok za rokom blúdil, prenasledoval tiene a vymieňal, bral si telá čarodejov, ktorých duše mizli v priestore, hľadajúc spôsob, ako zničiť rodinu, ktorá mu zobrala doslova všetko... A jediné, čo zostalo, jediné, čo prenasledovalo jeho každý deň, bola samota, neopísateľná, hlučná, nemá a zároveň drvivá osamelosť.  Cítil sa chladne, stratený v spoločnosti, kde sa najsilnejší stávali nesmrteľnými a večne vyhrávali, večne vraždili, brali a ničili všetko vo svojich rukách... A nebol tu zhola nikto, kto by s tým mohol niečo urobiť. Nie, on nebol ten, kto stál na zlej strane... Nebol ten, kto by ešte mohol cítiť za čokoľvek vinu. To oni boli nepriateľmi v jeho príbehu, opäť mu berúc všetko v okamihu, čo to znovu našiel. Nepravdepodobné, neprijateľné a ironické zároveň... Ešte doteraz si spomínal na horko-trpkú chuť v ústach, na jazyku, ktorý bol podliaty jedom. Jediná žena, ktorú kedy miloval, žena, ktorá bola dôvodom každého z jeho ohavných činov, bola prepojená krvou, bola sestrou tých beštií, ktoré zapríčinili ich pád. Vnímal ten hnev, hral sa mu s končekmi prstov, pálil ho, keď sledoval, ako pri nich stála, ako takmer žila pod ich strechou zabúdajúc na minulosť, zabúdajúc na budúcnosť, ktorú oni mohli mať, namiesto toho im bola vytrhnutá. A to nezniesol, rovnako ako pomyslenie na jeho dieťa, na jeho karmín spojený s tým ich... Len hanba a odpor, štítil sa toho, štítil sa niečoho, čo predtým tak očakával, z čoho pred storočiami sršala len radosť a nevinnosť... A stále to nemohol poprieť, stále bola aj jeho dcérou, to sa nikdy nezmení, pretože zväzky silné ako ten, nedokázal pretrhať ani on. Rovnako ako jedinou pokrvnou rodinou, ktorá mu zostala, ktorá stále dýcha, vediac, že už konečne uzrela svetlo sveta, že nie je monštrom, ani hračkou prírody... Že raz bude čarodejnicou, rovnako ako on a nemohol si prijať nič viac, ako to, aby ju nezničili, aby nikdy neklesla tam, kde musel zísť on... Aby sa nikdy nestala tým, čím sa stal jej otec.  
Nemal šancu sa k ním priblížiť, nie po tom, čo vrazil kolík z bieleho dubu priamo do srdca zvieraťa, ktoré poslednýkrát zalapalo o život, ktorý tak ľahko vyprchal, zhorel a on nechcel nič iné, než hľadieť ako pomaly planie, premieňa sa na popol, lenže na to nemal príležitosť, čas... Hneď, ako bola pomsta vykonaná, odišiel z New Orleans, vyparil sa ako tieň, ktorý prebije svetlo, ako už tisíckrát predtým, očakávajúc, že ho vlastné dielo naplní, že mu dá presne to, čo chcel, po čom haldy rokov tak prahol... Lenže... Všetko v ňom zostalo, všetko sa ťahalo za ním ako ťažké okovy po tvrdom, kamenistom betóne. Stála samota, stále myšlienky a otázky, na ktoré si už nevedel zodpovedať. Vedel jediné, blúdil až príliš dlho, príliš dlho sa hnal za niečím, čo mu prinieslo tú patetickú chvíľkovú úľavu, výhru... Ale pocit po odplate nakoniec vždy skôr či neskôr vyprchá a jeho život stratil svoje základy, stratil zmysel.
O niekoľko týždňov neskôr bol prenasledovaný Genevieve Rosseau a následne pripravený o hlavu cudzieho tela čarodeja, ktoré z nejakých dôvodov stále nevymenil, akoby čakal, než ho niekto vyhľadá, než ho niekto príde zabiť... Pretože sa dostal na svoju konečnú, konečne si môcť zobrať to, čo naňho čakalo, čo ležalo v tichu a bez života, celé roky udržané mágiou – jeho vlastné telo. Vždy mal poistku, každý tvor by bol naivný myslieť a čakať od niekoho, kto opakuje rovnaký postup celé tisícročie, čokoľvek iné. Ak zomrel v inom tele, jeho duch neodišiel na ďalšiu stranu, ani sa nestratil v ničote... Namiesto toho prešiel do pôvodného tela, ktoré ukryl kúzlom a vsadil šesť metrov pod zem na severe Európy. Nová podobizeň, ktorá mu po mesiacoch v ústraní, mesiacoch prenasledovaní covenmi, ktoré ho odsúdili branie tiel a následná zabíjanie čarodejov z ich radov, dovolila vrátiť sa späť, prezrieť za zvyškami, ktoré za sebou zanechal v meste, kde číhala vždy len smrť a hniloba.
Nebolo ničím namáhavým zistiť, že pôvodný hybrid, ktorého zabil, si stále veľmi živo a zdravo okupuje to isté sídlo, okupuje tú istú rodinu, môcť pokračovať vo všetkom, čo robil predtým. A vtedy spadol, vtedy najskôr zlyhal, sklamal svoju rodinu, ktorá sa nikdy nemohla vrátiť späť, všetky tie roky, každý deň a zápal pre pomstu s nenávisťou boli zbytočné. Neuspel, prehral a neustále premýšľal, či má ešte zmysel vojsť do rovnakých dverí, vrátiť sa o tie isté kroky... Nemohol nad nimi vyhrať, nemohol jedenkrát cítiť spravodlivosť za všetky ohavné činy, ktoré tá rodina vykonala, za každý život, ktorý vzala bez viny a výčitiek demolujúc stále ďalej a ďalej. Až po dňoch od doby, kedy sa vrátil späť do mesta, nehodlajúc pretrvávať dlhšie v strachu, žeby ho niektorý z covenou našiel, zastaví sa pred známejším, ale predsa cudzím domom, kde stál naposledy, keď nechával jej spiace telo ležať na pohovke, keď jej znemožnil prekaziť jeho plán a snahu zachrániť svoju... novú rodinu, ktorú by bránila. Zopne pery do úzkej línie a zľahka nakrčí jedným obočím, hľadiac zeleňou očí uprene do okien, ktoré boli vzdialené len niekoľko metrovou cestou. Jeho hruď sa zdvíhala pomaly, pravidelne, tvár neniesla takmer jedinú známku po emócií, zostala v nej len prázdnota, pevnosť. Avšak za tým všetkým... vyblednuté tiene, ktoré niekto zmazal, či aspoň mal zmazať.
Avšak v moment, kedy môže sledovať otvárajúcu sa bránu, kroky niekoho, kto sa niesol bez duše, kroky, ktoré nemal nikdy nasledovať, ale aj napriek tomu to urobil. Bolo zvláštne na ňu po toľkom čase znovu hľadieť, vedieť, že ak by vedela o jeho prežití, necítila by nič viac ako holú nenávisť. Zároveň ho naplnila spokojnosť, chvíľkový pocit niečoho, čo by sa mohlo podobať radosti nad tým, ako veľmi mu jej tvár pripomínala milosť, pripomínala doby, kedy jeho ruky boli ešte čisté a vnútro neskazené. Netušil, kam mieri, ale jej smer neviedol nikam blízko francúzskej štvrte, či sídla Pôvodných, ktoré naposledy, čo bol v meste, zívalo mŕtvymi telami a skazou. Šiel potichu, nepozorovane, držiac si pár metrový odstup z obáv, žeby sa mohla otočiť, žeby ho mohla zahliadnuť a on by dlhšie nebol len tieňom v jej stopách. Letmo sa obzerá po okolí, ako pred ním stúpa do kopca, z ktorého už teraz videl týčiacu sa korunu stromu, pri ktorom sa jej kroky zastavia. Neotáčala sa, len hľadela na niečo pred sebou, niečo, čo on nemohol vidieť, pokiaľ neprešiel ešte bližšie. Zvraští obočím, jeho čelo je nakrčené, akoby neveril tomu, čo vidí, ale zároveň ho to strhávalo späť do reality. Nenenávidela ho? Jej city bývali naozaj až tak hlboké, že ak po tom všetkom mu našla myslené miesto odpočinku, smrti, ktorá ho mala postretnúť, ale nikdy nepostretla. Na niekoľko sekúnd rozpojí pery, akoby ju chcel ohlásiť, akoby na moment chcel, aby vedela, že stojí priamo za ňou... Ale vlastná myseľ mu to nedovolí. Nepotrebuje za chrbtom ešte aj pôvodných, niekoľko rozzúrených covenov mu dávalo zabrať viac ako dosť. Sánku opäť pevne zovrie, majúc v pláne sa otočiť, zvrtnúť na nohe a čo najrýchlejšie dostať preč z jej prítomnosti, než by urobil nejakú blbosť, ktorú by neskôr zbytočne ľutoval. Lenže jej slová, ktoré doľahli k jeho ušiam ho zastavia v pohybe, donútia otočené telo opäť obrátiť späť a zadívať sa neveriacky na jej sediacu postavu. Jeho dych sa zrýchli, hruď začne stúpať plytkejšie a plytkejšie s tikaním sekundovej ručičky. Jediná jeho krv... Jediná rodina, ktorá mu zostala a ktorú si, možno, prijal raz stretnúť, bola preč... Rovnako ako predtým, tak aj teraz. Jej hlúpa rodina, súrodenci, ktorý zničia všetko a urobili to znovu, pretože ich nechala, pretože im odpustila. Oni boli vinní, oni boli odsúdení, ale nikdy potrestaní. Naplní ho opätovná zlosť, opätovný hnev, ale hlavne... Tá istá bolesť ako na začiatku. Nikdy ju nechcel mŕtvu. Ani Aliseu, ani svoje dieťa, či už by boli spojené aj so samotným diablom, alebo nie. Krivdila mu, krivdila mu takmer všetkým, čo povedala, a to niesol len ťažko, len ťažko ovládal svoju tvoriacu sa impulzívnosť, ktorá začala vyhrávať nad jeho ostatnými zmyslami... Sklopí zrak ku tráve, ktorú meria uprene, detailne, ale vlastne ju nevníma ani na stotinu. Možno jeho emócie patrili minulosti, patrili vekom, kedy čakali na jej narodenie, ale vedel, že to tam stále niekde bolo, lenže pomsta bola silnejšia... A tak si ju vybral nad všetkým. Bolo to snáď chybou?
„Mala jeho oči...“ Nikdy ju nemal šancu vidieť, nebol si vlastne ani istý, či by chcel, alebo bol toho hodný. Opustil ju, opustil ich obe za honbou zničiť jej rodinu, ktorá napokon znovu zničila ju. Hovoril jej to, ale akoby vyslovoval slová k vetru, nemalo to význam, výsledok. Podvihne hlavou dohora pri jej poslednej vete, akoby s ňou prvýkrát za veľmi dlhú dobu súhlasil, zachytávajúc dievčenské meno, ktoré vyšlo z jej úst, ktoré sa ozvalo vetrom a doľahlo až k nemu. Nikol... mu až smiešne pripomínalo jej rodinu. Poznať ho však bolo ešte horšie, nútilo ho to vytvárať si obrazy, predstavy o niečom, čo sa nikdy nestane, robilo ju to reálnejšou, než kedy doteraz. Neprijal by si nič viac, než to, čo ona. Aby jej rodina nikdy neexistovala, aby boli späť vo chvíľach, kedy boli najšťastnejší, než to oni zničili... Vtedy by sa nič z tohto nestalo, vtedy by obe žili, jeho rodina by žila... Na moment privrie oči a odvráti pohľad niekam do strany, než potichu vydýchne.* Je mŕtva? *Prvýkrát za celú dobu prenikne tichom jeho hlas, prvýkrát sa ozve nezaujímajúc sa o to, či ho bude počuť, či zistí, že žije, či sa naňho otočí s nenávisťou v očiach, alebo len prázdnota otupí hocičo, čo medzi nimi bývalo. Jeho tón bol tichý, avšak stále dostatočne hlasný na to, aby ho mohla počuť. Podmieňovala ho nedôvera, nechuť a zároveň odpor k zisteniu, o ktoré nikdy nestál, ktoré si neželal. Možno, len možno, keby tu bol... Nestalo by sa to, dokázal by jej pomôcť. On však odišiel a viac sa nestaral, aspoň ona si to mohla myslieť a veril tomu, že aj myslela.* Len som sa vrátil späť, aby som zistil, že je opäť mŕtva... kvôli tvojej prekliatej rodine, za ktorou si stála, ktorú si tak bohapusto bránila. *Pokrúti hlavou, jeho tvár nesie známky zlosti, ako pristúpi ešte o niekoľko krokov bližšie k nej.* A ja som podľa teba ten, kto by nad tým mal cítiť spokojnosť? *Prižmúri svoje zelené oči, tvár, ktorá na ňu hľadela bola konečne jeho skutočná, jediná, ktorá mu naozaj patrila. Jeho ruky voľne visia popri jeho tele, zatiaľ čo výraz stále drží bolestný úškľabok.* Znovu ju zabili. *Prenesie potichu.* Nič v ich okolí nie je v bezpečí, nič nie je sväté a všetko nakoniec padne, všetko zničia a všetko vyhasne rovnako ako jej život... Zatiaľ čo oni vyviaznu bez trestu, bez následkov. *Pomaly kývne hlavou.* Máš pravdu, Alisea, nenávidím ich, ale nikdy... Nikdy som niečo také necítil voči nej, voči tebe...*Prekypoval zlosťou pri jej mene, ale aj tá bola podchytená skôr sklamaním, než zášťou.*

Ani nevedel, kam ju nasledoval. Netušil, kde sa jej kroky zastavia, kde do jeho chrbta narazí ten letmý, chladný vietor a jemu nezostane nič viac, než to pochabé, patetické váhanie. Bude sa zdráhať tichých hlasov vo svojej hlave, tíšiť ich, aby už naveky zmĺkli... any už nikdy viac neprehovorili, pretože nie je v postavení, kedy by ich mohol vôbec vypočuť, nieto sa nimi riadiť. Ani tí najmocnejší, ani tí, ktorí sa plahočia tisíc rokov týmto márnym svetom, nemôžu vždy nasledovať svoje pocity, vyplniť myšlienky, ktoré sa z jeho mysle už postupne strácali do prázdna, akoby mu došli slová, došiel atrament a on už dlhšie nemal s čím písať ten horký príbeh. Niekto prosto nemôže blúdiť po zakázaných chodbách... On nemôže. Oči mal upäté, zarazené do jej chrbta, blonďavých vlasov, ktorých jemnosť pod prstami cítil aj po storočiach doteraz. Pevne, neurčito a predsa študujúc každý jej pohyb, akoby priam vyhľadával moment, kedy sa otočí a prvýkrát za celú dobu naňho rovnako uprie svoje oči. Vrátil sa sem, i keď nikdy nemal... Nie, pokiaľ len nečinne stojí, nie pokiaľ nemôže poraziť monštrum, ktoré ho tisíc rokov rokov prenasledovalo vo vlastných nočných morách, zakrádalo sa jeho vlastnými tieňmi, kde sa len pohol. Zahubil svoju rodinu, a postupne po rokoch zničil všetko, čo kedy mal, všetko, čo mu kedy bolo sväté... bolo to preč, zmazané v ničote a prachu, ktorý bol všetko, čo po tom na konci zostalo. Nič viac, než krvavé ruky, ktoré ho budili zo snov, ak by nejaké stále vôbec ešte mal. Chladný, prázdny, vyprahnutý do sucha vo vnútri, ktoré už hnilo až do morku kostí.
Jej stopy sa konečne zastavia a on sa zastaví v nich. Postávajúc ešte stále len v jej závese, zástrete, ktorý zahaľoval jeho prítomnosť. Možno ho však len nechcela vidieť, možno ho nevnímala, necítila čarodeja za sebou, lebo ignorovala, že tam je, ignorovala všetko navôkol, venujúc svoju pozornosť jedinej veci, ktorá ju v ten moment, očividne zaujímala. S nečitateľným výrazom na tvári nakloní hlavou zľahka do strany, nestrhávajúc zrak z jej tela, z postavy, ktorá už sedela pod jediným vyšším stromom v širokom okolí, vyslovujúc tých pár, nešťastných slov, ktoré sa už opäť stali krutou realitou, pravdou, ktorú nemohol ani jeden z nich poprieť. Opäť ju zabili... opäť jej, im, zobrali ich dieťa, akoby na jednom, krehkom živote ani nezáležalo. Byť ich rodinou muselo byť prekliatím, ktoré ju prenasledovalo, lenže neprenasledovalo len ju, nie,... prenasledovalo aj jeho. Myšlienka na to, že práve jeho krv sa zlúčila s krvou najväčších oháv, ktoré stále behajú po tomto svete, a ktorých sa nikto nejakou záhadnou príčinou, nedokáže zbaviť. Jeho pohľad stvrdne, premení sa na kameň, ktorý nemožno rozbiť, cez ktorý nemožno preniknúť. Pery sa spoja dokopy po tichom, dlhom výdychu, ktorý bol stále zafarbený nedôverou, zlosťou a hlavne smútkom nad nad zistením, ktoré si počuť už nikdy rozhodne neželal. A vtedy sa ozve. Vtedy sa priestorom začne niesť jeho jediný a skutočný hlas, tela, ktoré mu naozaj patrilo, tela, ktoré opäť neukradol žiadnemu čarodejovi, len aby prežil ďalších pár desaťročí. V momente, čo sa otočí, v momente, čo žena, ktorá kedysi v rukách zvierala jeho srdce, ktoré sa roztrieštilo na lesklé kúsky skla v černote, opäť pohliadne do jeho očí, ktoré na tie jej už tak netrpezlivo a zároveň s ľahkým opovrhnutím čakali... stojí tam ako obeť a zároveň nepriateľ. Ako niekto, kto ju miloval a zároveň niekto, kto by ju zabil, ak by to bolo potrebné. Ako zradca, klamár a manipulátor... No hlavne, otec ich mŕtvej dcéry, dcéry, ktorá doplatila na svoje meno. Jemne zvraští čelom, ako jej pery prenesú, vyslovia jeho meno. Skratku, oslovenie, ktorým ho zvykla nazývať jedine ona... kedysi. "Áno, Alisea... Som nažive." Prenesie do ticha, ktoré sa okolo nich hromadilo pri jej prekvapení, neveriackosti, ktorá stále ovládala jej telo, podpisovala sa na jej tvári. "Hádam si si skutočne nemyslela, že ma môže zabiť nejaký patetický novorodený upír. Prosím,..." vydýchne až arogantným tónom v hlase, pričom letmo podvihne kútikom úst a mávne rukou vo vzduchu, kde sa zataví, "... mám tisíc rokov. Na to, aby ste ma zabili, treba omnoho viac, než len odtrhnúť mi hlavu od krku." Komentuje pomerne sucho, zatiaľ čo istá dávka povýšenosti na jeho tvári, či v slovách, samozrejme, nechýba tiež.
Jeho kroky vedú bližšie k nej, jeho zrak ani na sekundu neopustí jej oči, ktoré už nepopierajú, neoponujú mu... pretože obaja, ako tam stáli, vedeli, že má pravdu. Že celá história sa zopakovala a jedinou obeťou opäť bola ona a ich dcéra. Nikto iný. Ani jej súrodenci, nikto... len oni. A vinník? Ten zostal opäť nepotrestaný, rovnako ako tisíc rokov dozadu. Síce sám súhlasí s náplňou svojich viet, no prekvapí ho... zarazí fakt, že neurobí nič preto, aby tú svoju drahú, bohapustú rodinu znovu bránila. Možno to však bolo jediné jej šťastie, možno si uvedomovala, že pred ňou stojí niekto, kto by nič podobné počúvať nezniesol, hlavne nie po tom, čo sa práve teraz dozvedel. "Finn..." Prenesie jeho meno s jednom na jazyku, akoby opovrhoval každým písmenom, pričom viditeľne zvraští obočím a prižmúri očami, "... ten, ktorý večne ležal prebodnutý v truhlách tvojho ďalšieho brata." Ani sa nesnažil zniesť menej vyčítavo, ani sa nesnažil vyzerať menej odmerane, pretože to bolo všetko, čo si všetci z nich zaslúžili... jediné, s čím nikdy nepočítal bolo, že ona bude raz ich súčasťou. "Tvoja vlastná matka?" Vydýchne so všetkou trpkosťou posmešne, pričom už takmer neveriacky pokrúti hlavou. "Celá tá tvoja rodina... nie ste nič, než zvieratá." Pokrčí k nej sprudka opäť bližšie, čierny, dlhý kabát mu perfektne visí z ramien, zatiaľ čo vietor sa zľahka pohráva končekmi jeho bledých vlasov. "Lenže aj zvieratá sa živia krvou iných... Nie vlastných." Dokončí napokon, ako mu v zuboch zostane len zlosť, ako sa jeho ruky zvierajú v pocite úplného ochabnutia, ktoré ho tak opantávalo. 
Akoby ho ani nezaujímalo, ako sa cíti ona, aká pre ňu jej už druhá strana musela byť... No ťažko sa vcítiť do pocitu iných, ak sám nezvládaš tie svoje. Nakloní hlavou letmo do strany, keď Alisea odvráti svoj zrak niekam k zemi, prekonávajúc posledných pár metrov, ktoré ich od seba na tom priestranstve delili. Jej slová, jej tvár... všetko to stratilo ten prvotný náchvev, to svetlo, čo tam kedysi bývalo? To bolo preč. Len netušil, či už nadobro, alebo sa ešte dokáže navrátiť niekedy späť. Spojí pery pevne k sebe a neprestajne jej hľadí spriama do očí, vnímajúc všetko, čo mu hovorí. Naposledy... naposledy chcel jediné. Zabiť jej brata, zbaviť svet najhorších z monštrier, pomstiť sa za tisícročie samoty, tisícročie straty dieťaťa, straty života. Bol to jeho údel, niečo, čo prosto musel urobiť a nikto, ani ona, ani ich dcéra... tomu nemohol zabrániť. Prižmúri zrakom a vo výdychu ústa opäť pootvorí, pomaly zdvíhajúc jednu zo svojich rúk k jej tvári, ktorej sa za líce končekmi hánok dotkne. "Prečo si myslíš, že som sa nikdy nevzdal svojej pomsty?" vydýchne potichu, jeho tón je teraz omnoho otvorenejší, akoby jej dovolil nazrieť na chvíľu dnu. "Kvôli vám. Pretože mi vás zobrali, zabili nám dieťa a teraz... ho zabili znovu." Ruku z jej tváre zľahka spustí opäť dole, než mu padne späť voľne k telu. "Musel som to urobiť. Musel som ho zabiť, pretože som vedel, že pokiaľ tvoja rodina žije... Nikdy by sme nemohli znovu byť spolu." Odmlčí sa a niekoľko krát nepatrne zamrká očami. "A oni stále žijú... A my už nikdy nebudeme môcť." Pretože ona je preč. Kvôli ním. Jazykom si navlhčí spodnú peru a odvráti pohľad niekam do strany, niekam za jej rameno. "Vtedy si sa ma spýtala, či som ťa niekedy naozaj miloval... ale nebola to len láska." Pokrúti opäť odmietavo hlavou, zvraštiac v trpkom úškľabku obočím. "Ty si bola všetko, čo som kedy mal a zobrať ťa odo mňa... Zničilo všetko. Zlomilo toho, kým som bol." A kým už nikdy znovu nechce byť, pretože ten čarodej bol slabý... ten čarodej by nikdy nezabil svoju rodinu a nikdy sa tisíc rokov nenaháňal za pomstou, aby opäť a len zabil.