Alisea´s House

*Pri zmienke o Elijahovi sa len krátko uškrnie, pričom nebadateľne ohrnie spodnou perou a pokrčí nad tým plecami.* Povedal by som, že je to viac logické ako šialené, ale zveril sa mi aj s tým, že máš na celú situáciu vlastný názor. *Už len spojenie šialených teórií s Elijahom vôbec nešlo dokopy, vzhľadom k tomu, že skoro vždy si veci najskôr premyslel než konal, alebo zaujal na vec nejaký názor. Mal skôr pocit, akoby Alisea nechcela uveriť tomu, žeby to mohla byť pravda, bolo to pravdepodobnejšie, akoby to pravda nebola vôbec. Občas sa proste ťažko verí skutočnosti, ktorá je emóciám tak trpká, ktorú proste oko vidieť nechce a radšej bude popierať všetky fakty, než aby si sňalo z očí okuliare a konečne sa pretrhalo vlastnými stenami. Svoj pohľad opäť otočí niekam pred seba do holého priestoru, v ktorom mu prekážal jedine nábytok a do niekoľkých sekúnd aj jeho sestra, ktorá sa rozhodla postaviť skoro priamo pred neho. Mohol na nej vidieť rozhorčenie, aj keď sa ho snažila skrývať tak, že sa z jej tváre dalo len ťažko niečo vyčítať. Môže byť snáď tak naivná? Pýtal sa v duchu samého seba. Možno to však bolo podobné, ako on a Rebekah. Tiež najskôr nechcel veriť tomu, žeby naozaj zavolala jeho otca, odmietal si to vo vnútri pripustiť, aj keď naozaj vedel, že sa to stalo. Svoju zlosť sa tak snažil vybiť na Marcelovi, aj keď mu to príliš nepomohlo. Zachytí pohľad jej očí a s mierne pozdvihnutým obočím jej ho s veškerou intenzitou opätuje. Chystá sa opäť niečo povedať, avšak znenazdajky ho svojimi slovami predbehne. Slovami, nad ktorými nemôže inak, než pretočiť očami. Z už pootvorených úst sa mu vydrie krátky povzdych, ktorý značí len jeho otrávenosť jej tvrdohlavosťou. Nemal dôvod neveriť tomu, že je ten čarodej v meste len kvôli pocitom jeho sestry a hlavne jej idealizovaním, ktoré už mohlo byť dávno minulosťou. Keď mu to Elijah hovoril, zdal sa mu dosť istý svojím tvrdením.* Možno by si najskôr ty mala zvážiť možnosť, žeby to bol naozaj on. Predsa len...Tisíc rokov je dlhá doba. A ja verím tomu, že nech už bol ten tvoj Roderick hocijaký, našu rodinu musel nenávidieť. A objava vieme, že nenávisť sa môže po tak dlhej dobe len prehĺbiť a ty...*Mykne nad tým ramenami, akoby snáď o nič nešlo.* Si nakoniec tiež len súčasť tej rodiny, ktorú ste sa vtedy snažili zabiť. *Podvihne hlavou dohora a trochu zvraští obočím.* Teraz mi povedz, prečo tak veľmi veríš tomu, žeby to hodil všetko za hlavu, len aby mohol byť s niekým, kto má rovnakú krv ako my? *Pri svojej otázke sa trochu predkloní dopredu, pričom si položí lakte na kolená a nadvihne jedno z obočí. Už teraz mohol vedieť, že to neskončí inak, než výmenou názorov, ale on nejaké informácie potreboval a hlavne, aby mu odpovedala nad predchádzajúcu otázku, ohľadom kúzla. Nemôže riskovať, žeby si ho pamätal alebo ho mal niekde zapísané, predsa len po tých rokoch by už prišiel na to, akoby ho upraviť do podoby, kedy skutočne fungovalo. Po jej odpovedi sa mu tvár príliš neuvoľní.* Takže je možné, aby si pamätal jeho znenie, alebo ho sám niekde mal? Verím tomu, že nebol jediný čarodej, ktorého to vtedy zaujímalo.

*Mohol cítiť jej hnev, ktorý sa zarýval priamo do útrob jeho mysli a pulzoval každou bunkou jeho kože. Sprvoti dúfal, že sa tento rozhovor bude dať zvládnuť aj bez hádok, či zbytočných emócií, ale mohlo mu byť jasné, že je to neuskutočniteľné. Nie, po jeho otázke, nie ak podozrieval nikoho, komu ona dôverovala, o kom mala tak veľké ilúzie, že keby sa tu zjavil teraz priamo pred ňou a povedal jej, že to všetko je pravda, stále by tomu odmietala uveriť. Možno ešte nemali jasné dôkazy, ale jemu to už stačilo. Jeho paranoja ho v tom všetkom len podporovala a uisťovala ho, že koná správne. Že bude konať správne aj zajtra, kedy sa chystá na niečo, čo ho môže postaviť do naozaj nevďačnej pozície, aspoň v niekoľkých očiach. Jemu na tom však nezáležalo, nie ak by mu to mohlo pomôcť pri ochrane dcéry, nie ak by ohrozením jedného života mohol získať  nejaké to malé eso, možno nie tak zrejmé, ale predsa. Benjamin tiež nebol bez slabín a pokiaľ bude žiť jeho sestra a hlavne dcéra, tak ani nikdy nebude. Rovnako ako Klaus nie.  Mohol na Alisey vidieť, ako sa snaží koncentrovať, nedať priechod všetkým emóciám, ktoré v nej jeho otázka alebo správanie vyvolalo. Možno to bolo jedno s druhým, koniec koncov, ich vzťah nebol ideálny aj bez toho. Po jej uistení ohľadom kúzla, mu už z tváre opadne napätie skoro úplne, stále tu bola hrozba, ale pokiaľ to kúzlo nevlastnil, aspoň o niečo sa zmenšila, či oddialila.* Takže ho stále máš...*Konštatuje poniekiaľ sucho.*Čakáš na ďalšiu chvíľu, kedy by si ho mohla použiť? *Za tých tisíc rokov by už mohla nájsť spôsob, ktorým by ho prerobila tak, aby fungovalo aj naňho. Jeho otázka možno vyznela trochu ostro, ale v podstate ho to príliš neprekvapilo. Prečo by sa vzdala niečoho, čo proti nim mohla použiť, všakže? Pri jej rozprávaní o tom, ako veľmi ju miloval, by najradšej pretočil očami znovu, ale pomaly ho to začínalo nebaviť. Jej vysvetlenia a názory, akoby sa snáď čarodej nemohol zmeniť, akoby sa on nemohol za tú dobu zmeniť.* Povedz mi teraz popravde, ak by si nezistila, že si naša sestra, nestala sa opäť človekom a stále nečakala dieťa, vzdala by si sa pomsty voči mne? *Jeho otázka tentokrát nie je sfarbená ničím, ani len zvedavosťou. Skôr sa len snaží, aby si sama odpovedala, či veriť tisíc ročnému tieňu je príliš chytré, pretože nebolo. On sa na ňu díval stále, aj keď ona od neho svoj pohľad odvrátila, práve nemal iný záujem, len ju, prečo by z nej mal spustiť zrak len pretože by jej to mohlo byť nepríjemné? Tušil, že sa to v nej teraz všetko miesi, že všetko čo cíti skoro vypadne na povrch a dá mu to svojimi slovami nejako najavo. On ju sem neprišiel obviňovať, prišiel sem kvôli tomu kúzlu, kvôli Roderickovi, ale nakoniec sa to aj tak celé zvrtlo.* Možno...*Pokrčí plecami nad jej otázkou.* Predsa len, ak niekto nenávidí tak dlhú dobu, len tak ľahko to nezmizne, hlavne ak je jeho dieťa aj v spojení s našou krvou. *Uškrnie sa sucho.* Pokojne to môže brať ako hanbu. *Nič o ňom nevedel, ale čarodeji sa nikdy nemenili, väčšina upírov nenávidela a ich rodinu výsostne. Možno to boli nakoniec len jeho predpoklady a veci, ktoré by sa od Rodericka dali čakať, ale to neznamenalo, že to nie je pravda, aspoň čiastočne na tom určite niečo bolo. Prakticky z jej pohľadu vyčítal presne to isté, čo z emócií, ktoré z nej vychádzali. Prebodával ho a zasekával mu tisíc dýk priamo do hrude. Bolo jasné, že ak by pohľad zabíjal, bol by mŕtvy už veľmi, veľmi dávno. Netušil však, čo také okrem pravdy povedal, možno v nej ale ešte driemala zlosť kvôli iným veciam, čo mu aj o pár sekúnd neskôr sama potvrdila. Automaticky od nej odvráti pohľad niekam do strany, pričom pootvorí ústa a otrávene pokrúti hlavou, keďže to bolo smiešne. Áno, je to tak smiešne, že sa nad tým musel uškrnúť, nedokázal si pomôcť. Koho snáď zabil? Len ju a tú jej potrhlú náhradu matky. Samozrejme tam bolo množstvo iných ľudí, ale nemyslel si, že by to mohol byť niekto, kto jej bol dôležitý. Keď sa na chvíľu zastaví, znovu k nej obráti svoj zrak, pričom jej ho zaryje hlboko do zorničiek. Prižmúri oči pri jej nasledovných slovách, keďže to nemalo žiadny zmysel, netušil, prečo sa ho z toho snažila teraz obviniť, prečo to bolo tak dôležité, ak sa na to vôbec nepýtal. Bol tu kvôli niečomu inému, nie nejakej čarodejnici, ktorá skončila mŕtva a najskôr to nebolo ani jeho vinou. Akoby aj mohlo? Nemá pocit, žeby v dedine, kde Alisea žila niekoho zabili, určite by však, ak by skôr nepoužila to kúzlo. Prakticky, vtedy to bola výhoda, ktorú nad nimi mala, čas. Tak krátko po príchode na nové miesto, to proste nečakali.* Hovoríš, akoby si si bola celkom istá, že jej život má na svedomí naša rodina, ale niečo ti poviem. *Zamračí sa na ňu a mierne podvihne kútikom úst.* Keď sme prišli do vašej dediny, tvoje kúzlo už muselo byť hotové, vzhľadom na to, že si neotáľala s jeho vyskúšaním. *Tentokrát ju prebodne jeho pohľad.* Tak prečo sa snažíš sama sebe navravieť, že si to kúzlo robila kvôli nejakej dávnej priateľke, ktorú zabil kdekto? Nie, Alisea, ja ani Kol sme neboli tí, ktorí to začali, všetko si to spustila s tým svojím plánom nás všetkých zabiť, plánom, ktorý sa ti nakoniec skôr vypomstil, ako ti priniesol nejaký úžitok. A nebola si jediná, ktorej sa vypomstil...Rovnako tak aj Roderickovi či Gedrette. *Prejde si jazykom po spodnej pere.* Ak by som vtedy vedel, že mi prinesie nejaké problémy, zabil by som aj jeho. *Povie to priamo, bez nejakých výčitiek.*

*Nad jej dohadmi len opäť pretočí očami, nakoľko by do toho vážne nerád zaťahoval aj Benjamina.* V každom prípade nevidím jediný dôvod, prečo ho potom stále máš, aj napriek tomu, že ho už nechceš použiť. *Zadíva sa jej priamo do tváre.* Odpusť mi, ale znie to akoby si si ho nechávala na horšie časy. *Pokrúti nad tým nakoniec hlavou a pri jej doznaní ohľadom Hayley sa len odmlčí, nakoľko si jej slov bol plne vedomí. Potrebovala by síce čarodejnicu, ale o tie tu núdza nie je a nemusela by rozhodne žiadnu nútiť, všetky by do toho šli s úsmevmi na tvárach. Samozrejme, zájsť tak ďaleko by im jeho rodina nedovolila, hlavne nie, keď sa zistilo, že je Hayley tehotná. Až teraz si uvedomuje, ako to všetko zmenilo, ak by sa vtedy neobjavila, teraz to mohlo byť všetko inak, on mohol byť úplne iný, keďže nemá pocit, žeby s ním jeho rodina zostávala, ak by nebolo toho dieťaťa. To je to, čo si myslí, niežeby niekomu niečo vyčítal, po tom všetkom na to nemá právo. Netušil, čo sa jej teraz honí hlavou a nebol si istý, či to vôbec chce vedieť, radšej sa teda zameral na jej ďalšie slová, ktoré mu mali byť odpoveďou, nad ktorou sa len spokojne pousmial, keďže presne vedel, čo bude počuť.* Prečo by sa jej mal teda vzdať on? *Pokrčí nad tým plecami.* Ber to ako vec vôle. *Nahne hlavou mierne do strany a krátko pootvorí ústa, akoby jej chcel ešte niečo povedať, než ich opäť stisne k sebe do úzkej línie. Áno, z časti o tom mala pravdu, stále to bola jeho dcéra, on dobre vedel, aký je to pocit, ak vieš, že ju budeš mať. Narozdiel od neho však na to nečakal tisíc rokov, po ktorých by zistil, že má spoločnú krv s niekým, koho sa celú tú dobu snaží zabiť. Prakticky to bolo celé celkom logické, to len Alisea mala hmlu pred očami, ktorá jej zabraňovala tie detaily vidieť, pretože to jednoducho nechcela. Chcela mať aspoň niečo čisté a zachované, a to boli jej spomienky na toho človeka, spomienky sa jej však nepoškvrnia, ani keby si pravdu priznala, možno ju len posilnia. Tento jej argument nakoniec zostane len visieť vo vzduchu, nemalo cenu to ďalej komentovať, ani pre jedného z nich, keďže by tu musel sedieť veľmi dlho na to, aby u nej presadil svoj názor, a to mu za to teda vôbec nestálo, nech si myslí čo chce, koniec koncov to nebola jeho starosť. Pomaly vydýchne a krátko pokrúti hlavou, keď ho označí za klamára. Áno, nepopiera, že z jeho úst nevychádza len pravda, ale nemal jej dôvod klamať, nejakej čarodejnici spred tisíc rokov mu bolo tak päť, možno je ale na čase, aby si Alisea uvedomila, že nie všetko bolo, tak ako si to ona myslí.* Vážne neviem, čo ti ukázala, ale rozhodne to nebol nikto z nás, v tej dobe sme tam ešte byť nemohli, drahá sestrička. Premýšľala si nad tým, že ťa celý ten čas mohla vodiť za nos? *Podvihne jedným obočím.* Nakoniec...Bola to čarodejnica, pokojne mohla vedieť, kto sú tvoji praví rodičia, vlastne som skoro presvedčení, že to vedela. *Pozrie sa jej priamo do očí, niežeby to tak bolo uveriteľnejšie, ale nemusí sa nejako snažiť. Nebolo to žiadne ďalšie klamstvo, tentokrát nie, aspoň nie jeho. Môže na nej vidieť, ako to v nej vrie, a to stačilo len niekoľko prostých slov, za ktorými necítil nič, len holé konštatovanie. Áno, mal ho vtedy zabiť, aspoň by si to teraz mohol celé ušetriť, celé to posedenie, ktoré mu teda vôbec nepridávalo na nálade a jej ďalšie obviňovanie z vecí minulosti, ktoré už ani jeden z nich nezmení. K tomu všetkému ho obviňovala z toho, čo vôbec nespravil, a to on nemal práve v láske. Pomaly sa chce postaviť, nakoľko preňho to už skončilo, nemalo význam tu byť dlhšie, aj keď sa nedozvedel všetko, čo chcel, veril tomu, že jeho prítomnosť by na tom už nič aj tak nezmenila. Avšak, než sa stihne vôbec dostať na nohy, jeho telo sa prilepí ku stene a jemu je jasné, že sa to nestalo svojvoľne. Stisne zuby pevne k sebe, akoby si tým koncentroval agresivitu a prebodne Aliseu pohľadom, pričom si konečne všimne aj jazvy na jej predlaktí, ale to bolo to posledné, čo ho teraz zaujímalo. Cítil, že môže spokojne hýbať rukami a ak by sa jednalo o kohokoľvek iného, neváhal by ani na chvíľu a schytil by kus menšieho nábytku v rohu miestnosti, ktorý by po nej mohol hodiť a tým sa prípadne z toho kúzla dostať. Ale ona nebola ktokoľvek iný, navyše tehotná, to si proste nemohol dovoliť, a tak radšej len zaryl svoje dlane do pästí a s trpkým pohľadom na tvári čakal, kým to zruší sama. Už si osvedčil, že v takýchto prípadoch nemá cenu proti tomu bojovať, navyše ak vedel, žeby jej nemohol nijako ublížiť.* Možno ti nakoniec otvorí oči sám, obávam sa však, že to bude až príliš neskoro. *Precedí pomedzi zaťaté zuby a nijako viac sa k tomu nevyjadruje. Ak to nevidí sama, nikto to nezmení, ani Elijah a Klaus už vôbec nie. Zrazu vníma len bolesť, ktorá sa mu začala rozvierať priamo v hrudi, akoby mu niekto prevŕtal hrudník a chytil jeho srdce priamo do dlane. Začal ho zvierať v stisku a ťahať von. Z úst sa mu vydrie prerývané zavrčanie. Vlastne by sa to dalo považovať za tichý bolestný výkrik. Najskôr skloní tvárou ku svojmu telu, než sa opäť pozrie rovno do jej tváre.* Zastav to! *Zavrčí snažiac sa kontrolovať samého seba a aspoň na chvíľu to nevnímať. Päsťami už mierne zlúpal omietku zo steny, takže jej v nej zostali diery a niekoľko prasklín. Jediné, čo však teraz vnímal bola ostrá bolesť v celom jeho tele, než sa začala konečne otupovať. Avšak jasne videl, že to neurobila z dobej vôle, skôr jej to prišlo ťažké na stav. Akonáhle zruší kúzlo, tak spadne na dlážku rovno na kolená, pričom si ruku položí zhruba na miesto, kde pred chvíľou skúšaný orgán má. Na niekoľko sekúnd privrie oči, než podvihne tvárou nahor a rukou sa odrazí od zeme. To už Alisea sedí v kresle a snaží sa upokojiť, doteraz si pamätal, keď sa jeho vinou a jej pričinením stalo presne to isté Hayley, avšak tu to našťastie nezašlo tak ďaleko. Mierne sa vystrie a zostáva stáť pár metrov za kreslom, na ktorom sedí, na chvíľu váha, či má odísť, aj keď veľmi dobre vie, že jeho prítomnosť je to posledné o čo stojí, vlastne on to práve teraz nevnímal inak. Musel sa premáhať, aby ju v momente nezabil, aby ju zozadu nechytil za krk a prosto nepotiahol. Vedel, že jej práve teraz nie je najlepšie, ale neobviňoval sa z toho, nepovedal nič, čoby tak nemyslel, nič čo by nebola pravda, možno nakoniec nebol tak dobrý nápad prísť sem, aj keď sa aspoň upokojil ohľadom toho kúzla. Stále váha, ale jediné slovo, ktoré Alisea vypraví ho uistí o tom, čo dávno vedel, že mal urobiť. V momente, ako spadol na tú dlážku.* Neklamal som ti. *Prenesie, nakoľko má pocit, že jej tu pravdu dlhuje, áno nech bola už akákoľvek trpká, mala by ju konečne počuť. Krátko sa zahladí zozadu na jej blonďaté vlasy, než upírskou rýchlosťou zmizne z jej domu.

kód:

Mohl by ses u mě někdy zastavit? Chci se tě na něco zeptat. -A

Zpráva pro Aliseu:

kód:

"Promiň, Aliseo, ale teď mám dost práce, nejde to."

*Mierne zrýchleným krokom prejde okolo kamenného plota, ktorý z jednej strany obkolesoval Aliseyn dom. Samozrejme, kde býva vedel od začiatku, aj keď to najskôr nebude práve príjemná prvá návšteva. Napriek tomu, že sa nemohol dočkať svojej pomsty, ani vo sne by mu ešte včera večer nenapadlo, že to prebehne práve dnes. Konieckoncov na to čakal dlhých tisíc rokov, nenechá si ujsť ani sekundu z toho pocitu, z pocitu, že rodina Pôvodných bude zrazená k zemi a pri všetkom šťastí sa s pomocou Benjamina zbaví toho, kto je z nich všetkých najhorších, už navždy. Na tvári mu však rezonuje skôr napätie ako radosť, ale potreboval, aby Alisea vedela, kto jej brata zabil. Neverila tomu, žeby žil a nechal by ju tak, aj napriek tomu, že je tehotná, ale presne tak to bolo. Bohužiaľ, už nestihne použiť kúzlo, ktoré pred tisícročím vytvorila, ale jemu aj tak nikdy nešlo o životy všetkých upírov, šlo mu len o jeden, o pomstu. Zakomplexovanosť z tejto rasy monštier ho prešla už dávno, pretože ak by nie, tak by sa za tie roky musel zblázniť. Zastaví sa až pred dvermi, pričom mierne potočí hlavou do strany a prstom zatlačí zvonček vedľa na stene.*

*Prešlo nanajvýš niekoľko sekúnd. než začul kroky a v presklenených dverách obrys postavy. Pomaly vydýchol a nadvihol hlavou mierne do hora, nakoľko vedel, že to nebude nič príjemné. Ostatné ich rozhovory sa odvíjali od jeho pretvárky, od toho, že nechcel, aby zistila, kým naozaj je, ale teraz je konečne ten správny a posledný čas. Akonáhle sa pred ním otvoria dvere a v nich sa objaví jej tvár, zrak mu automaticky skĺzne z jej očí k vypuklému bruchu, v ktorom nosila práve jeho dieťa. Bolo bezcitné ho opustiť a nestarať sa oň? Možno, ale tých tisíc rokov ho urobili natoľko chladnejším, že už proste nedokáže určité veci vnímať rovnako ako vtedy. Všetko sa zmenilo a aj napriek tomu teraz obaja stáli pred sebou, jediný rozdiel bol ten, že ona to ešte nevedela. Na jeho výraze sa nedá vyčítať nič. Jediným faktom bolo, že sa na toho Daniela, ktorého jej predstavil, už vôbec nepodobal.* Alisea...*Osloví ju možno trochu sucho a pootvorí ústa, akoby sa rozhodoval, či niečo povedať, ale nakoniec sa len odmlčí.* Môžem ísť ďalej? Nezdržím ťa dlho. *Prenesie vecne. Práve teraz jej neklamal, dnes mal ešte jednu dôležitú povinnosť, ktorú vážne nechce zmeškať. Keď ho vpustí dnu, prekročí prah jej dverí a prejde chodbou do najbližšej miestnosti, ktorá by najskôr mala slúžiť ako obývačka. Letmo sa rozhliadne okolo, než uprie svoj zrak znovu na nej. Na chvíľu medzi nimi zavládne ticho, než sa ho rozhodne konečne preťať. Na zvraštenom čele sa mu začnú rysovať vrásky a jeho oči na ňu hľadia v zmesi všetkého, čo k nej už odvtedy, keď sa dozvedel, že sa stala upírom, cítil.* Toľké roky si žila len kvôli pomste a teraz? *Pokrúti trpko hlavou, pričom sa opäť pozrie okolo seba.* Si sestrou tých, ktorí všetko zničili.*Precedí pomedzi zuby, než sa jeho pery skrivia do krivého úškrnu.* Aké ironické...

*Keď sa ho spýta, či sa niečo stalo, ešte viac prižmúri oči v sústredení. Možno to bolo trochu ťažké, ale jemu nerobilo jediný problém, povedať jej pravdu rovno do očí. To, čo tak veľmi odmietala a nechcela počuť. Až príliš ho idealizovala, až príliš verila v obraz minulosti, v to, čo už dávno nebol. Všimol si to zmätenie v jej očiach a tiež cítil, ako sa vzduch okolo nich stáva poniekiaľ ťažším. Stačilo mu pár slov a všetká pravda bude vonku, rozhodol sa však začať striedmo, nechať ju ešte chvíľu v nevedomosti. Pri jej otázke len našpúli pery, pričom mu z úst ujde tiché uchechtnutie, ktoré však vážnosť v jeho tvári nijako nezarazí. Jeho oči sa zakotvia v tých jej a jeho líca sa stiahnu pri nedostatku vzduchu, ktorý práve nepotreboval.* Tvoj brat aj s tou čarodejnicou mali pravdu. *Prenesie nakoniec bez nejakého určitého tónu v hlase a pokrčí nad tým plecami, akoby jej práve nezasadil ranu rovno do chrbta.* A ty si sa celý ten čas mýlila, vo všetkom. *Vydýchne, pričom z neho nesrší nič, len istá tragédia nad tým všetkým.* Ale musíš ma pochopiť...*Prejde k nej o dva kroky bližšie, pričom pohodí rukou do strany.* Po tisíc rokoch konečne prídem sem, aby som dotiahol do konca jedinú vec, na ktorej mi záleží a hovorím si, Bože...Ona stále čaká moje dieťa. *Pokrúti nad tým hlavou.* Samozrejme, omnoho horší je fakt, že ti v žilách prúdi rovnaká krv ako im. *A teda aj dieťaťu, čo si určite uvedomovala, aj keď to nepovedal.*

*Že si konečne uvedomila, kto pred ňou stojí, vedel v momente, keď sa bližšie pozrel do jej očí. Len ťažko by teraz vedel charakterizovať všetky pocity, ktoré sa v nej búrili. Ak by nebola tak veľmi naivná a pracne neodmietala realitu, už dávno mohla vedieť, že žije a tomuto zrazeniu, prekvapeniu a sklamaniu mohli predísť. Keď vysloví jeho meno, keď vysloví prezývku, ktorú nepočul už celé storočia a ktorou ho častovala vždy jedine ona, na chvíľu sklopí pohľad niekam na dlážku, ale pocit nostalgie odíde ešte skôr, než vôbec prišiel a on sa opäť vráti aj so svojim kamenným výrazom na tvári k nej. Dal jej čas, aby vôbec prijala, čo jej práve povedal, ale ona sa dožadovala odpovede na otázku, ktorá bola preňho jasnejšia, než čokoľvek iné. Vedel, prečo to robí, jeho dôvod sa ani po rokoch nezmenil a nezmení len preto, že sa zmenilo niekoľko okolností. To tú bolesť a nenávisť, ktorú cíti, neodstráni.* Dobre vieš, prečo, Alisea. *Prenesie nízkym tónom v hlase.* Predtým, to bolo kvôli tebe a kvôli nášmu dieťaťu ale...Nakoniec som v tom všetkom zostal sám a ty sa s nimi hráš na rodinku, ktorú sme raz mohli mať my. *Uškrnie sa trpko, pričom pri jej nasledujúcich slovách rýchlo pokrúti hlavou a z úst mu vyjde dusený smiech, pri ktorom odhalí vrchný rad zubov.* Rodina? *Spýta sa možno trochu hlasnejšie, ako chcel a znovu k nej pristúpi o niečo bližšie.* Snáď si vážne nečakala, žeby som sa na tom podujal, a to, že už nie si upír, ťa nerobí o nič lepšou, ako sú tvoji súrodenci a tiež to nerobí o nič lepšie ani dieťa, ktoré nosíš. *Pokrúti nad ňou hlavou, nakoľko vážne nechápal, ako si mohla myslieť, žeby sa začlenil k niečomu tak odpornému.* Len kvôli pomste? *Prižmúri nepatrne oči.* Pomsta je to jediné, čo mi zostalo, Alisea.

*Pri jej slovách sa jeho obočie spínalo stále viac a viac. Ani sa to len nesnažila popierať, ani sa to len nesnažila odôvodňovať, proste mu len povedala, že ich prijala, ako svoju rodinu, tým pádom ich rodina mohla byť len minulosť, pretože on by sa k tomu nikdy nepridal. Cítil sa zahanbene už len pri pomyslení na to, žeby stál uprostred všetkého, okolo neho by prechádzali Pôvodní, Niklaus a on by vôbec nič neurobil. Už dlho čakal, bol čas to zmeniť, pretože ani jeho trpezlivosť nebola večná, aj keď sa taká možno zdala.* Proste nedokážem pochopiť, ako si sa s tým dokázala zmieriť, radšej by som sa zabil, ako niesť túto správu. *Prenesie popravde, vlastne pred rokmi by to od nej ešte očakával, očakával by, že má istú hrdosť a keď už nemohla zničiť ich, zmije zo seba aspoň tú špinu odchodom z tohto sveta, ale ona nie, dovolí im navštevovať ju, rozpráva sa s nimi, oslovuje ich "rodinou". Slzy v jej očiach si mohol všimnúť až teraz, nakoľko sa k nej opäť vrátil pohľadom. Možno by pri tom mal niečo cítiť, možno by to ním malo teraz pohnúť, lenže nič také sa nedialo. Necítil vôbec nič, len chlad, ľahostajnosť a neprestajnú nenávisť, ktorá nikdy nezmizne. A žena, ktorá stála pred ním, už preňho nič neznamenala, bola to len ďalšia Mikaelsonová.* To ale nič nemení na tom, že ich príbuzná je. *Pokrúti prosto hlavou, akoby na tom snáď už ani nezáležalo. Samozrejme, že sa tomu Alisea bude pokúšať vzpierať, bude ho pokúšať s otázkami nedôvery, lenže on presne vedel, za čím ide a tiež, že sa teraz už nedokáže zastaviť, ani keby chcel. Keď pokročí posledných pár centimetrov, ktoré ich od seba delili, tak jej len spriama hľadí do očí, do očí, v ktorých sa neodráža nič. Pri jej slovách len zľahka ohrnie spodnou perou, než pomaly vydýchne a pootvorí ústa.* Ale ja nepotrebujem zabiť všetkých, na to by som potreboval kúzlo, ktoré si vytvorila, a k tomu už nemám čas. Stačí mi smrť jedného z nich. *Kývne si pre seba hlavou, pričom sa pozrie niekam do priestoru. Prázdnota v jeho tvári by sa dala krájať.* Vieš, čo je na tom najvtipnejšie? *Zameria sa späť na ňu, pričom podvihne obočím, ale nečaká na jej odpoveď.* Katju nikto z nich nikdy nezabil. Gedretta vždy hovorila, že je to práve čarodej, ktorý by sa mal v ťažkých časoch chopiť činu, tak nás k tomu chcela dohnať práve jej smrťou...*Na tvári mu práve hrá pobavený úškrn.* Aké geniálne od tej starej zmije.

*Pobavenie sa na jeho tvári drží celý čas, akoby nemohlo nikdy zmiznúť a spájalo sa s jeho osobnosťou.* S tým súhlasím, nie si ako ja ani z polovice. *Potvrdí jej slová, pričom pokrúti hlavou, nakoľko k nej každým slovom pociťoval väčší a väčší odpor. Ak sa tak pozrel spätne do minulosti, aj on ju idealizoval, keď sa stala upírom, myslel si, že sa časom odhodlá svoje trápenie ukončiť, ale ona sa zamerala na pomstu. To bola ešte vec, ktorá sa dala pochopiť, že chce najskôr zničiť toho, kto jej to spôsobil, ale pridať sa k nim a bratríčkovať sa s nimi...To bolo už vážne priveľa. Na začiatku ho to sklamalo, sklamala ho ona, ale nakoniec sa nad to povzniesol s tým, že ju to nerobí o nič lepšou, ako sú jeho nepriateľa. Napriek všetkému však jeho nepriateľom tak celkom nebola, nechystá sa jej nijako ublížiť, jedine, žeby bola stále upír. Čarodejnicu nemá dôvod zabiť.* Ľutujú? *Vydýchne neveriacky.* Monštrá ľútosť nepoznajú a nikdy nebudú. Zabudla si snáď na to všetko, čo ti urobili, zabudla si na ten pocit, keď si stratila dieťa, keď si sa stala upírom? *Zvraští nechápavo obočím.* Zobrali nám život a potom ti ponúkli ďalší po ich boku a ty si jednoducho kývla hlavou. *Prenesie znechutene, pričom sa ani nesnaží počúvať jej ďalšie slová, nakoľko to boli len plané reči, ktoré pre neho nemali žiaden význam.* Akoby ti oni vtedy tú šancu dali. *Poznamená trpkým tónom v hlase a opätuje jej pohľad priamo do očí. Všimne si, ako úpenlivo naňho hľadí, dobre vie, o čo sa snaží.* Nemusíš sa namáhať, nič tam nenájdeš. *Práve teraz myslel svoje vnútro, v ktorom už nič nezostalo. Jej otázka ho však trochu zaskočí, vážne spochybňovala ich minulosť?* Vážne to chceš vedieť? *Nedá jej odpoveď, musí ju poznať sama. Keď mu pripomenie, že jeho krv by mala byť zmiešaná s krvou tých nestvor, len zovrie sánkou a opäť od nej odvráti svoj pohľad. Pri jej konštatovaní znovu nič nepovie. Predsa len, možnosť zbaviť svet všetkej tej hávede by bola až príliš lákavá na to, aby len kvôli nej odmietol. Teraz mu však stačila smrť toho hybrida, najväčšiu stvoru z nich všetkých. Aspoň, že to Alisea konečne pochopila. Pri jej ďalšom odmietaní reality a hlavne dávke naivity sa musel pousmiať.* Rovnako, akoby som ťa ja nikdy nenechal s dieťaťom samú, ak by som bol živý, všakže...*Poznamená znovu uštipačne, než sa mu jeho pobavený pohľad premietne do zamysleného, akoby niečo chvíľu zvažoval, než sa mu konečne rozviaže jazyk.* Nebolo toho veľa, čo mi povedala, ešte než zomrela...Vždy som mal však pocit, že ukrýva viac, ako dáva najavo. *Pozrie sa niekam do priestoru.* A hádaj, čo som nakoniec zistil? *Povie ironicky a otočí sa späť k nej.* Celý ten čas vedela, kto je tvoja rodina a teba?...Prakticky donútila zabiť si vlastných súrodencov, pričom by si o tom nemala ani zdania. *Vydýchne, akoby tým bol stále unesený.* Gedretta, Gedretta...

*Jej slová boli tvrdé a priame, ale nemohol by povedať, že mu nimi niečo spôsobila, nemohol by povedať, že mu prišlo ťažké to počúvať. Nezáležalo mu na tom, čo si myslí, nezáležalo mu už na ničom ohľadom nej. Celá jeho existencia bola založená len na tom, či dnes uspeje, nič iné už nemalo zmysel.* Zrazu sme tak rozdielni...*Pokrúti nad tým hlavou, akoby sa to všetko, čo spolu zažili, snáď nikdy nestalo a pomaly od nej prejde trochu bokom, pričom sa zahľadí niekam smerom k oknu z obývačky. Pri mene monštra snáď najväčšieho kalibru v spojení s ľútosťou sa nemohol inak než uškrnúť.* Nepokúšaj sa niečo tak priečne všetkému prirodzenému obraňovať. *Otočí sa k nej čelom a pokrúti nad ňou hlavou, pričom na chvíľu zavadí pohľad k nástenným hodinám, ktoré pomaly odpočítavali posledné minúty, ktoré tu ešte strávi. Pri jej odpovedi na jeho otázku len letmo podvihne kútikmi úst, nech si myslí už čokoľvek nechá ju v tom, pravdou však bolo, že preňho vtedy bola všetkým, ale veci sa zmenili a to jeho všetko je teraz nenávisť voči Pôvodným. Po tom, čo jej konečne povedal pravdu o jej náhrade matky, ktorú vždy považovala za čistú dokonalosť, nemohol si odpustiť, aby nepretočil očami, nad jej reakciou. Mohol byť však ešte horší a pravdu jej nikdy nepovedať, nikdy by sa nedozvedela, ako to bolo naozaj a on sa chcel už zabiť všetkých tých otáznikov.* Každopádne...*Začne nenútene, pričom znovu prejde priamo pred ňu a upriami na nej svoj pohľad.* Aj keď som s Gedrettou v mnohých veciach nesúhlasil...V jednej sa s ňou zhodnem. Tie monštrá musia umrieť. *Prenesie snáď s ľadovým chladom v hlase, než sprudka zdvihne ruky a priloží ich k obom stranám jej hlavy. Stačí mu menšie sústredenie a krátkych pár slov kúzla, než Alisea začne padať k zemi, predčím ju samozrejme zachytí, aj keď bola jej váha poniekiaľ vyššia, vzhľadom na to, že čakala dieťa. Pomaly ju prenesie ku najbližšej sedačke, na ktorú ju položí a poslednýkrát prejde skúmavým pohľadom jej tvár. Možno chcel zistiť, či to v ňom niečo nevyvolá, ale cítil sa tak vyprahnutý od všetkej tej bolesti predtým, že v ňom už nič nezostalo. Nakoniec sa znovu narovná, popraví si kabát a so spokojnosťou vo vnútri vyjde z jej domu na ulicu. A nakoľko mu Benjamin poslal odkaz, že to začalo, vedel presne, kam bude musieť ísť a čakať.*

(Když se Claire probudila, rozhodně na tom nebyla nejlíp a její zranění se pořád nějak nechtělo hojit. Opravdu ho to znepokojovalo, protože normálně by to už mělo být dávno zahojené. Měla prsten a zlomil jí ruku, aby se proces ještě zesílil a zrychlil, aby se ty třísky vytlačily, ale ono to nepomohlo. Místo toho ta rána vypadala jako zanícená. I když nebyl nějak nadšený z toho, že se musí starat zrovna o Claire, zase, tak přeci jen, našel ji a pomohl ji už na začátku, tak by to teď neměl vzdát. Odešel s ní k jeho autu a potom jel za někým, u koho doufal, že mu snad pomůže. Tedy jemu ne. Claire. Zastavil u Aliseina domu, vystoupil z auta a přešel s Claire ke dveřím, kde na ně silně zabouchal.) Aliseo? Jsi doma?

(Nevěděla, kam ji Oliver vezl, ani cestu nevnímala. Celou dobu byla namáčknutá v sedadle, schoulená v klubíčku a neuvěřitelně bledá. Pozorovala Olivera jak řídil a sledovala jeho ostré rysy. S bratrem si moc podobní nebyli, ale Oliver jí přišel přitažlivější než Jackson. Možná za to mohl ten jeho hranatý obličej, nebo snad barva očí, možná i barva vlasů. Všímala si toho, ale nedokázala se na nic z toho pořádně soustředit. Vnímala jen, jaké horko a zima jí je. Od Olivera si půjčila jedno volné triko a snažila se, aby se jí triko nedostalo do rány a nepřilepilo se. To by bylo velmi nepříjemné. Vypadala jako malé, vyděšené, nemocné dítě, které potřebuje něčí pomoct. A podobně se dokonce cítila. Jako malá ustrašená dívka, kterou všechna její rodina opustila. Která zůstala sama, zraněná a vyčerpaná. Možná, že se trochu bála. Ne o sebe. Ale o její nenarozené dítě. Už teď si začínala uvědomovat, že Toby měl z části pravdu. Nebude dobrá matka. Svou pravou nikdy nepoznala a s macechou si nikdy moc nerozuměli. Claire byla vždy tvrdohlavá a nemohla překousnout, že s nimi musí žít právě ona. Jednoho dne se to však lehce změnilo. K lepšímu. Pamatovala si tu noc velmi zřetelně. Otec byl na lovu a dlouho se s bratrem nevraceli. Jejich macecha už byla v devátém měsíci a porod se blížil. Claire seděla v obýváku, jak by to dnes nazvali dnešní lidé, a vyráběla si šípy. Najednou její macecha zakřičela něco nesmysluplného a bylo to. Claire musela pomoct s porodem ženě, kterou neměla vůbec v lásce. Najednou však držela v náručí svou malou sestru, která jí pozorovala s očima doširoka otevřenými. Bylo to něco magického. Jako kdyby nebylo nic jiného než ona a to překrásné miminko. Od té pro ní Eleanor byla skoro jako dcera. Snažila se jí naučit, jak lovit  zabíjet a stahovat správně zvířata z kůží. Jí se to však příčilo. Raději kouzlila, uzdravovala a pomáhala druhým. Najednou jí z jejího vzpomínání vytrhlo Oliverovo bušení na dveře od Aliseiného bytu. Pevně se držela Olivera, aby sebou nesekla a neudělala si ještě něco dalšího. Čekala, zda Alisea otevře. Zesláble se otočila na Olivera a opatrně si zastrčila vlasy za ucho. Nahlas polkla. Přišlo jí, že tu čekají už hrozně dlouho.)

(Alisea opravdu dlouho neotvírala. Podíval se do okna a viděl běžící televizi a Aliseu, jak leží na gauči. Takže tedy byla doma, jen prostě spí. on ji ale teď potřebuje vyrušit, protože opravdu potřebuje, aby něco udělala s Claire. Nemíní tady zůstat po celou dobu, prostě předá Claire Alisei s žádostí o pomoc a pak se zase vrátí, protože musí na schůzku, kterou má domluvenou s Francescou. Tohle město si teď vezmou oni. Tohle město teď bude patřit vlkodlakům a oni nesmějí otálet ani vteřinu. Všichni to musí vědět. Upíři prohráli, vlkodlaci teď vládnou. zabere za kliku, dveře se otevřou a on i s Claire vejde dovnitř. Když se dostanou do obýváku, posadí Claire do křesla a upne svůj zrak k Alisee.) Aliseo?Haló... Vstávej. (Začne s ní trochu cloumat rukou. Na nějaké způsoby teď kašle.)